Discord slouží pro rychlejší komunikaci mezi hráči a vedením. Také se zde konají rychloakce, při kterých si můžete občas vydělat pár kamínků navíc.

Příspěvky uživatele


< návrat zpět

Jééé, ďakujem veľmi pekne za odmeny!
Z percent mám teda na rozdelenie 20% dokopy a tie poprosím rozdeliť ako: 10% sila, 5% rýchlosť a 5% vytrvalosť.
Hviezdu poprosím do vrodeného elementu :>

Prieskum tohto opusteného obydlia mi mierne znepríjemnil biely fľak, ktorý do mňa vrazil. Prekvapene som zastrihal ušami a pozrel sa na líšku, ktorá sa pomedzi tieto budovy prepletala taktiež. Zamračil som sa na ňu v prvom momente, no potom som si povzdychol a vystrúhal príjemný, až lišiacky úsmev. "Nič sa nestalo, mladá dáma," riekol som smerom k nej a premeral som si ju pohľadom. Nemohlo mi uniknúť ani to zviera, ktoré jednoducho zmizlo a nikde okolo nás nebolo. Prišlo mi to zvláštne a myslel som si skôr, že šaliem, preto som sa nad tým radšej ani nezamýšľal. "Toto miesto mi nepríde ako to najvhodnejšie, kde by ste sa mohli navečerať. Určite sú tu i tie krajšie," povedal som a privrel zraky, čím som z nej len ťahal ďalšie informácie, ktoré by sa mi o tejto krajine mohli v budúcne hodiť viac.

//Vysočina

Ako som pokračoval po kopcoch, došiel som na hrebeň, z ktorého som mohol uvidieť dolinu, kde sa u rieky rozprestierali podivné predmety. Neboli to stromy, ani kamene. Naklonil som hlavu na stranu, ale z takejto diaľky som nemohol zistiť, o čo ide a preto som sa vydal pomaly po cestičke, ktorá smerovala dole. Našiel som nejakú cestičku horských kozí alebo čoho. Veľmi mi na tom nezáležalo, pokiaľ to neboli vlci. Otriasol som sa. Počasie bolo aké bolo. I keby tornádo sužovalo krajinu, ja som vedel, kam mám namierené a bolo mi jedno. Zvedavosť bola príliš veľká a konečne to bolo niečo, čo bolo zaujímavé a nie odporné ako tie močiare. Zastrihal som ušami, keď som sa pomaly blížil k podivných stavbám, ktoré som mohol vidieť. Pripomínali mi... tie ľudské. Zamračil som sa. Kam som sa to dostal? Opatrne som sa vydal pomedzi tieto stavby, ktoré boli však opustené a pach dvojnožcov som nikde necítil. Kam som sa to dostal, ale teraz naozaj? A tak som sa tu prechádzal hore dole... skúmal a pátral.

Vyvaľoval som sa na lučine, ktorá bola kde-tu posiata nejednou listnatou jabloňou. Tvorili tak príjemný tieň, v ktorom som sa momentálne s úsmevom váľal i ja. Užíval som si chvíľu pokoja a oddychu, aby som načerpal trochu nových síl. Zastrihal som uškom a zahnal sa po motýľovi, ktorý ma nejakú chvíľu otravoval. Prekliaty hmyz, prebehlo mi hlavou, no cítil som sa až príliš dobre na to, aby som sa tým teraz priveľmi zaoberal. Prevalil som sa na chrbát a nechával vetrík, ktorý tu prefukoval, aby mi čechral moju tmavú srsť. Vyzeral som fakt ako nejaká smrťka, keď som bol celý v čiernom! Ešte i moja tvár sa prepadala do temnoty.
Zastrihal som dlhými, špicatými ušami, keď som začul nejaký zvuk, ktorý bol až príliš blízko mojej maličkosti. Otvoril som najskôr jedno očko a potom aj to druhé a zamrkal. Hľadel som na miesto, odkiaľ ten zvuk prichádzal, ale nič som nikde nevidel. Bolo to divné. Zamračil som sa a pretočil som sa na brucho. Ako som to však urobil, ozval sa môj žalúdok v ktorom sa rozohrali muzikanti. "Ach, tak to ty," zašomral som si a pozrel sa na svoje chudé brucho. Zaškeril som sa. Mal by som si obstarať i nejaký obed, inak tu umriem od hlavu a ani sa nevyspím, keď mi bude furt v žalúdku škvŕkať.
Lenže skôr, než som začal vymýšľať, čo si takého ulovím, do špicatého ňufáku mi vetrík dovial veľmi príjemnú vôňu. Bola ako magnet, ktorý som mal potrebu nasledovať. Zdvihol som sa preto omámene na labky a poslušne sa vydal po pachovej stope, ktorá sa niesla vzduchom. Tá vôňa bola tak lahodná a vábivá. Nemohol som jej predsa vzdorovať! Ach, kiežby som sa len dopátral k pôvodcovi tejto vône. Čo ak to bolo nejaké úžasne zázračné a vzácne mäsko? Alebo pečené? Určite by som sa tým jedlom i zadrhol! Nastražil som uši a zastavil sa u druhej jablone, ktorá bola od tej mojej niekoľko desiatok metrov.
Zdvihol som hlavy ku korune stromov, keďže očividne odtiaľ šla táto vábivá vôňa. Bol to syr. Teda, nevedel som, čo to presne je, ale havran zvieral vo svojom zobáku veliký kusisko niečoho, čo pekelne dobre voňalo. Musel som ho mať. Slinky sa mi zbiehali v papuli, dobre, že som tu neslintal všade možne. "Ale, ale, drahý priateľ. Krásnu vôňu do okolia roznášate! Čože, čože, ste to našli? Ja by som vám za kus z neho, bol nesmierne zaviazaný," riekol som smerom k havranovi a prestupoval z labky na labku. Rád by som si z neho niečo dal, ale havran ho očividne dať nechcel. "Verte mi, keď poviem vám, že žiaden havran, nevyrovná sa vám! Vaše perie tak nádherné je, och, ako by som na obsidián díval sa snáď. Prosím, zaspievajte mi trošku, nech i váš krásny hlas, roznáša sa touto pašou!" povedal som tak trochu rýmovačsky. Nech trošku predsa pohoním ego tomuto operencovi.
Havran očividne skočil na moje rečičky. Ja usmial sa na neho lišiacky. Pustil kus syra k zemi, aby mi zaspieval. Ale ja hneď syr vo vzduchu uchmatol a rozbehol sa pekne do lesa. Havran škriekal, vedel, že oklamal som ho. Ja som sa však smial. Spokojný som bol. Zaliezol som do prvej nory, ktorú som našiel. Stratil som sa vtákovi a syr som si šiel vychutnať. Spokojne som si ľahol a labkami si ho prichytil, ako som ho začal pomaly žrať. Spokojný som, tomu verte. Tak lahodný, nie len voňavý! Každý by mi moju večeru isto závidel.

PŘIPSÁNO

Les do ktorého som sa dostal, akosi potemnel. Nebolo to ani tak flórou tunajšieho miesta, ako skôr tým, čo som ucítil. Ten štipľavý závan pachu sa skutočne nedal prehliadnuť. Narazil som totiž na územie vlkov. Stiahol som uši vzad. Bol som na líšku dostatočne robustný a veľký, no i tak som nemal v pláne vbehnúť do náručia bandy vlkov. Musel som cez toto územie prejsť. Stálo mi v ceste a tak som sa rozbehol. Prepletal som sa pomedzi kroviny a snažil sa ostávať nenápadný, aby si ma vlci tak skoro nevšimli. Bol som skrčený ako mačka, ktorá sa prepletá nečujne húštinou. Až na ten rozdiel, že ja som skutočne počuteľný bol.
Stiahol som uši i chvost k telu a očami tikal po okolí, aby som sa všetkým nástraham vyhol. Zabručal som, keď sa mi zazdalo, že niekto okolo mňa prešiel. Bol to však len diviak. Ako taký gymnasta som sa premotal ďalším hustým porastom a snažil sa tak vyhnúť pichliačom, ktoré sa tu nachádzali. Na jednom z pichliačov som sa však predsa len uškrabol. Nebol som dostatočne obratný, čo bolo i poznať. Zasyčal som. Nepáčilo sa mi byť nemotorným. Preplietol som sa pomedzi poslednú burinu, ktorá mi stála v ceste a vyskočil na hromadu kameňov, ktorá bola porastená machom. Otriasol som sa a zadíval sa niekam pred seba. Zamrzol som na mieste. Sto metrov predo mnou som medzi stromami zahliadol veľkého, sivého vlka.
Len som sa modlil, aby si ma nevšimol, lenže ako som stál na tých kameňoch, jeden sa mi pod labkou uvoľnil a začal padať. Vlk sa otočil za zvukom a v tom sa naše pohľady stretli. "No tak dobre," riekol som a uškrnul sa. Bolo na čase elegantne zmiznúť zo scény. Rýchlo som sa rozbehol preč a vlk ma automaticky nasledoval. Bežal som ako o život, doslova, naprieč ich teritóriom. Mal som čo robiť, aby som sa nepodkol na nejakej nerovnosti lesu. Trénoval som si svoje svalstvo, ktoré nariekalo. Nebol som v najlepšej kondícii, čo bolo výrazne poznať. Privrel som zraky a hľadal cestu, ktorou som mohol bežať ďalej. U toho som dosť skákal cez rôzne popadané vetvy, kamene, či menšie priekopy. Vlk sa ma ale držal ako kliešť.
Moje kroky ma však viedli k veľkej kamenej stene. Zabrzdil som a takmer do nej vrazil. Prudko som sa otočil a chrbtom sa oprel o kameň. Stiahol som uši vzad a výstražne zaprskal na vlka. Podceňoval ma. Možno som nebol v kondícii, ale rozhodne som vedel ako bojovať. Keď konečne ku mne priskočil, uskočil som jeho útoku a mršne sa otočil, pričom som sa mu zakusol do boku. Zaryl som do neho tesáky a šklbal hlavou ako o život. Vlk zaskučal, no hneď sa po mne oháňal. Pustil som ho a pricapil sa k zemi, čím som ho podliezol pod jeho vlastnými labami. Chcel som mu utiecť, ale chytil ma za chvost.
Od bolesti som zaskuvíňal, no hneď som zareagoval. Ohnal som sa po ňom a trafil ho presne do citlivého miesta na ňufáku. Pustil ma a tentoraz cúvol, aby predýchal bolesť. Z ňufáka mu tiekla krv. Neváhal som. Hneď som sa pozviechal na laby a rozbehol sa ďalej do húštia. Spoza seba som počul však vytie, ktorým privolával posily. Sakra. Nemal som moc na výber, musel som sa vrátiť tam, odkiaľ som prišiel. Nebol som dosť silný, aby som týmto územím prešiel. Zatiaľ nie. A tak som bežal po takmer svojich stopách, zase som sa uhýbal prekážkam lesa a snažil sa vyhnúť členom svorky. Čoskoro som sa dostal k hranici lesu a vybehol preč do bezpečia. Srdce mi tĺklo ako o život, nestačil som s dychom a moje svaly ma výrazne boleli a pálili. Stálo mi to vôbec za to? Bol som ako invalid.

PŘIDÁNO

Už od prvého momentu, kedy som vstúpil svojimi labkami na túto zem... pocítil som akúsi silu, ktorá vyžarovala z pôdy a prenikala do každej mojej bunky. Privrel som zlatisté oči a pohľadom prešiel po horizonte. Kam som len pohliadol, nevidel som jediného živáčka. Či už by išlo o líšku alebo iné zviera. I napriek tomu som cítil, že táto oblasť nie je mŕtva, práve naopak. Prekypovala životom a energiou. Srsť na šiji sa mi mierne ježila, ako pri statickej elektrike. Bolo to zvláštne, ale i napriek všetkému som sa cítil príjemne. Nebo nado mnou nebolo tak príjemné, ako sa dalo očakávať. Búrkové mračná sa hromadili, ale nezdalo sa, že by sa chystalo spŕchnuť. No z nenazdajky sa z mračien vydral oslnivý blesk, ktorý udrel priamo do stredu lúky. Striaslo ma. No mal som šťastie, že neudrel do mňa. "Hm?" vyšlo zo mňa, keď mi do ňufáčiku zavanul podivný zápach. Otočil som sa a v mieste, kam udrel blesk... spomedzi stebiel trávy začal sa dvíhať dym. Spozornel som.
Hneď ako som uvidel záblesky lačných plameňov ohňa, ktorý blesk v suchej tráve zažehnul... ustúpil som o krok. Mal som rešpekt pred týmto elementom. Bol nebezpečný a nespútaný. Rozhodne som nechcel zhorieť na väčší uhol, než som bol. Za normálnych okolností, by som sa otočil a neriešil žiaden požiar. Ale z nejakého dôvodu, ako som prišiel do tohto kraju... nebol som tým istým, kým som bol doteraz. Oheň ma začal priťahovať. Jeho krása na mňa pôsobila ako nevysvetliteľná sila. Magnet. Prehltol som hrču v krku a i napriek zdravému rozumu, kedy na mňa všetky inštinkty kričali, aby som cúvol... ja som sa iracionálne vydal vpred. "Prečo..." zamumlal som si popod fúzy. Bránil som sa tomu pocitu, no nemal som silu tomu rezistovať. Povzdychol som si a poddal som sa tomu pocitu. Vykročil som vpred a podišiel až k plameňom, ktoré sa rozhorievali po lúke. Natočil som hlavu na stranu a fascinovane plamene skúmal. Boli tak nádherné a hrejivé. No mal som rešpekt, aby som sa k ním nepriblížil príliš blízko. Zaťal som tesáky a mierne sebou cukol, keď sa jeden z plameňov ku mne priblížil až priveľmi.
Plameň sa však ohol opačným smerom, než pôvodne smeroval. Neuvedomil som si, že to bolo vďaka mojej vôli. Moje telo ma len bránilo inštinktívne. Lenže... Zastrihal som ušami a naklonil hlavu na stranu. Tentoraz som to skúsil vedome. Sústredil som sa na plameň, ktorý sa divoko metal, aby som s ním pohol. Dalo mi to zabrať. Nakoniec som však dokázal pohnúť plameňom tak, aby sa ohol mierne a zapálil vedľajší kvet. Bolo to fascinujúce, no zároveň i vyčerpávajúce. Zadýchal som sa u toho a musel som si trochu oddýchnuť. Nebol to žiaden extrémny výkon, ale zároveň som bol prekvapený, čoho som vlastne schopný. A podarilo sa mi to vôbec? Čo ak sa mi to len zdalo? Veď tie pohyby boli tak nenápadné! Napriek tomu som to ešte niekoľko ráz vyskúšal. Pohrával som sa s plamienkami, no manipulácia s nimi bola minimálna. No i tak som pociťoval moc, ktorú som očividne v tejto krajine ovládol. Na tvári sa mi rozľahol široký úsmev. Oheň sa šíril ďalej, ale nebo ako na zavolanie sa konečne otvorilo a spustilo dážď, ktorý tak mračná dlho zadržiavali. Ostal som do pár sekúnd celý mokrý, ale napriek tomu spokojný a ešte stále ohúrený tým, čo som práve objavil.

PŘIDÁNO

//Derianský hvozd

Les sa mi po čase rozostúpil a ja som mohol uvidieť holé končiare hôr, do ktorých som prišiel. Vydal som sa hneď prvou cestičkou, ktorú vychodila zver, aby som sa niekam dostal. Netušil som totiž, ako inak tieto kopce prejsť. Mohol som ísť len tak na slepo, ale ísť už po overenej ceste bolo určite lepšie. Táto cestička ma ťahala naprieč menšiemu z končiarov a končila priamo v údolí, kde sa nachádzalo jazero. Podišiel som k vode, sklonil hlavu a začal piť. Na druhej strane plesa som mohol zazrieť horskú kozu s mláďaťom, ktorí sa prišli napojiť. Líška ako ja som pre nich nepredstavovala žiadne nebezpečenstvo. Keď som dopil, otriasol som sa, skontroloval svoj kožuch a následne sa vydal ďalej.
Zistil som, že táto vysočina je plná života. U jednej lučiny sa mi podarilo uloviť i mladého svišťa. Alebo hraboša? Nezáležalo na tom. Spokojne som si jeho telo pridržiaval labkami a trhal jeho mäso. Keď som dojedol, zamieril som k ďalšiemu prameňu, kde som si umyl papuľu a napil sa chladnej vody. Ako som však putoval ďalej, došiel som na jeden hrebeň, z ktorého som mohol pohliadnuť k údoliu až k rieke. Naklonil som hlavu. Veci, ktoré som v ňom uvidel mi pripomínali rozhádzané skaliská, ale bboli to skutočné skaliská? Pôsobili dosť divne. Preto som sa rozhodol, že sa ich vydám preskúmať, aby som zistil, čo sú zač.

//Halfdan

//močiare cez mokřad

Vytiahol som čierne laby z bahna, ktoré boli v tento moment viac hnedé. Znechutene som odfrkol a vyškriabal sa na pevný povrch, ktorý sa nachádzal po lese, kam som prišiel. Otriasol som sa. Snažil som sa zbaviť väčšiny toho hnusného bahna. Prekliata krajina, kam ma to zase laby zatiahli, pomyslel som si podráždene. Nemohol som predsa vyzerať ako posledná dáma, čo šľape na najbližšej križovatke a predtým sa váľala s niekým v kríkoch. Prešiel som si jazykom po tesákoch. Našiel som v tomto lese i kus vody, kde som sa mohol opláchnuť. Spokojne som sa hodil do najbližšej mláky. Umyl som si všetko blato zo srsti.
Vďaka teplu mi nevadilo, že som bol zas celý mokrý. Teraz som bol aspoň čistý. Vyškriabal som sa na breh, otriasol sa a vydal sa naprieč týmto hvozdom. Všade bolo plno machu a stromov, lián a podobných hmlúpostí, cez ktoré som sa musel dostať. Sklonil som hlavu, aby som podliezol všetky spadnuté stromy, ktorých tu bolo požehnane. Zastrihal som ušami a hľadal cestu, kadiaľ by som sa mal vydať, aby som sa dostal z tohto bludiska. Bolo tu však o dosť príjemnejšie. Než v tých močiaroch, i keď to stále nebolo ono. Odfrkol som si a pomaly pokračoval za ňufákom veriac, že sa niekam dostanem.

//Vysočina (východ)

//Stříbrný mokřad

Sklonil som hlavu, aby som sa dostal cez húštinu. Labky sa mi dvíhali čoraz horšie, ako sa mi na nich zachytávalo bahno. Bol som znechutený, ale nemohol som s tým v tento moment nič robiť. Kráčal som len do väčšieho bahna. Aspoň som si to len myslel. A možno som už v tom pekle, do ktorého si zaslúžim ísť, pomyslel som si s úškrnom a pohľadom prešiel po tomto odpornom prostredí. Ako som sa však ďalej plahočil po rozmočenej a bahnistej pôde, začínal som v tomto mieste vidieť i niečo viac, než som videl do teraz. Zastrihal som ušami a nasal okolité pachy.
Okrem smradľavého bahna, hniloby a vlhkosti, som konečne ucítil i niečo iné. Príkru vôňu byliniek, ktoré ako som si mohol všimnúť, boli rozťahané všade možne po celej bažine. Naozaj pre rôznych šamanov, ktorí by si s tým chceli robiť svoje čary mary. Odfrkol som si a pokračoval ďalej. Na moment som však zastavil a niečo mi prisadlo na ňufák. Keď som zaostril zraky, uvedomil som si, že je to motýľ. Zamračil som sa a potriasol hlavou. Automaticky som po ňom i chmatol tesákmi. Parchant jeden. Uletel mi. A ja som si na neho už robil chute. Tak či onak tu pre mňa nebolo nič, čo by stálo za moju pozornosť. Nebol som žiaden liečiteľ ani bažinná príšera. Preto som sa čo najrýchlejšie ako to len šlo, predieral na sever. Chcel som už byť z tohto rozmočeného pekla preč. Kráčalo sa mi len čoraz náročnejšie.

//Derianský hvozd cez Mokřady

//Mlhavé údolí

Ako sa to hovorí? Z blata do kaluže? Presne to popisovalo môj deň. Nie len, že som si musel prejsť vyprahlým peklom, zablúdiť v nekonečnej hmle, ale k tomu všetkému som sa teraz ocitol po brucho vo vode. Povzdychol som si. To do akého zapadákova som sa to vlastne dostal? Mal som sa vydať iným smerom a nie na západ, ako mi hovorili všetci. Nájdeš tu raj. No isto. Bol som týmto miestom znechutený a pobúrený zároveň. Ohrnul som ňufákom a pomaly postupoval ďalej. Nemal som veľmi na výber. Vracať späť cez to horúce peklo som skutočne nemal v pláne. Močiare boli rozsiahle a i napriek mojej veľkosti, som v niektorých častiach nedočiahol na dno.
Musel som si precvičiť svoje svaly a trochu si zaplávať. Pohyboval som sa okolo ostrovčeka plného drevín. Stále som naň po očku pozeral, ale nehodlal som sa tam vydať. Aspoň spočiatku. Mal som v pláne ho obísť a zamieriť k lesu na severe. Konečne nejaké normálne miesto, aspoň na prvý pohľad. Lenže nakoniec ma zmohla moja zvedavosť a predsa len som zamieril k tomu stredu, okolo ktorého sa toto rozmočené, mŕtve miesto krútilo. Možno tam nájdem niečo zaujímavé alebo rovnako odporné a hnusné, ako sa mi darilo doteraz. Bol som špinavý, mokrý a miestami od bahna. Bol som ďaleko od svojho bežného výzoru, čo ma dosť nervovalo, ale čo sa dalo robiť. Najskôr sa musím dostať do normálneho kraju, aby som sa dal do poriadku!

//bažina Mugmyre

//Zrkadlové jazero

Pôda pod mojimi labkami sa skutočne začala meniť v príjemnejšiu, trávou porasteným údolím. Avšak nepríjemnosti pokračovali, keď sa okolo mňa nakopili husté "oblaky" hmly. Stiahol som uši k hlave a myslel si, že dnešný deň nemôže byť už horší. Domnieval som sa, že hmla bude spôsobená vlhkosťou, vzhľadom i na teplý deň, akým bol tento. Nečakal som však, že táto hmla nie je tak úplne obyčajná, ako by sa mohlo zdať. Keď som pokračoval ďalej naprieč údolím, začínal som mať pocit, akoby mi tu niečo nehralo. Netušil som však, čo to môže byť, preto som to na prvý pohľad neriešil.
Ako čas plynul a ja som prešiel okolo roztomilého kameňa v tvare prerasteného jablka, došlo mi, čo sa mi tu nezdá. Zastavil som sa. Okolo tohto kameňa som prešiel minimálne piaty raz. Doteraz som si to však neuvedomil alebo lepšie povedané, nechcel som si to uvedomiť. Zamračil som sa. Musel som chodiť v kruhoch, neexistovalo, aby bolo takýchto presne vyzerajúcich kameňov viacero. Zabručal som a zmenil cestu, aby som pretrhol tento reťazec, ktorý som vytvoril. Zamieril som teda inou cestou a keď sa mi zdalo, že opäť chodím okolo toho istého miesta, zase som ju zmenil.
Postupom času som sa predsa len niekam dostal. Narúšal som svoje cykly a snažil sa s hmlou bojovať. Bolo to však náročné a cítil som sa i mierne vyčerpane. Zastavil som sa a pozrel sa na miesto, kam som prišiel. Nikoho by neprekvapilo, že všade opäť bola hmla. Lenže v tom momente sa niečo udialo. Niečo, čo som skutočne nečakal. Naklonil som hlavu na stranu a sledoval, ako sa hmla rozostúpila, ukazujúc mi akýsi tunel, ktorým som sa mohol vydať. V sekunde sa však zase pevne zavrela a ja som musel vyhrabať z pamäti, kadiaľ som to mal ísť. Našťastie som nebol nijaký hlupák a tak som sa vydal tou cestou, ktorá ma konečne vyviedla z tohto bludiska von.

//Stříbrný mokřad

//Mrtvá zem

Predmet, ktorý sa mi maril v diaľke, napokon začal naberať na veľkosti. Po chvíli som si uvedomil, že sa mi to skutočne nezdá. Nebola to žiadna halucinácia, ale skutočnosť. Vnútorne mi odľahlo, keď som si uvedomil, že som sa dostal k stojatej vode a mohol som tak schladiť svoje rozpálené telo. Bez rozmýšľania som sa hneď celý hodil do vody hneď, ako som prišiel k brehu jazera. Pre moje telo to bol šok, keď som sa celý rozhorúčavený hodil do chladnejšej vody. Svaly protestne sa zvierali v kŕči a chvíľu mi trvalo, než som sa z toho dostal. Hned, ako si moje telo na tento chlad zvyklo, bola to pre mňa len spokojná slasť.
Užíval som si mokrý kožuch a odmietal jazero opustiť v dohľadnej dobe. Ako som vo vode ležal, Natiahol som krk a rovno sa z nej i napil. Zahasil som tak smäd a mohol byť o to viac spokojný. Ešte, keby sa mi podarilo niečo i uloviť, vôbec by som si nesťažoval. Prešiel som si jazykom po tesákoch a zahľadel sa na skaliská, ktoré sa nachádzali v okolí jazera. Mohol by som z nich vidieť i ďalej, aby som sa konečne dostal z tejto prekliatej zeme. Preto som po nejakom čase predsa len sa vyškriabal na labky, Otriasol som z kožucha prebytočnú vodu, ktorá by ma len robila ťažším a vydal sa na jednu zo skalísk. Rozhliadal som sa do diaľky a hľadal nejaké miesto, ku ktorému by som sa vydal a veru, že som ho uvidel! A tak som zoskočil z lávky a vydal sa na severozápad.

//Mlhavé údolie

//Mimo Saeron

Ležérne som kládol jednu labu za druhou a díval sa po okolí. Jantárovými zrakmi som mapoval pustatinu, ktorou som už niekoľko hodín putoval. Nemala konca kraja a prisahal by som, že ak by som sa hodlal vrátiť po svojich stopách, stratil by som sa o o viac. Zabručal som a pozrel sa niekam do diaľky. Hľadal som akékoľvek známky toho, že sa dá odtiaľto dostať. Ešte tu otrčím kopytá a čo potom? pomyslel som si a pretočil oči v stĺp. Napokon som zdvihol zrak na oblohu, ktorá bola bez jediného mráčika. Teplo, ktoré sálalo zo slnka, bolo pri stretnutí s mojim kožuchom a touto pustatinou, na nevydržanie. Zamračil som sa. Napriek nepriaznivým podmienkam som musel pridať do kroku, až poklusu, aby som našiel cestu z tohto pekla čo najskôr. Hlavne, pokiaľ som nechcel skončiť ako spečené kura.
Pôda pod mojimi labkami ma pálila čoraz viac. Nedalo sa to vydržať. Preklínal som i svoju tmavú srsť, ktorá i keď počas leta nebola tak hustá, stále pekne hriala. Potreboval som sa niekde schladiť, no k tomu som musel nájsť aspoň kus zeme, kde by bol nejaký potôčik, či jazierko. Stačila mi v tomto momente i kaluž, v ktorej by som sa vyváľal a bahno by ma aspoň schladilo. Lenže moje prosby a sny sa nenaplnili. Stále som blúdil vyprahlou krajinou a keď som si už myslel, že tu naozaj skapem... v diaľke sa mi zazdalo, že som uvidel niečo iné, než bola vyprahlá pustatina. Žeby som už mal halucinácie? pomyslel som si a i napriek tomu som sa vydal k ligotajúcemu sa predmetu v diaľke.

//Zrkadlové jazero

Našľapoval som po zasneženej cestičke, ktorá sa tiahla smerom k hrebeňu pohoria, ktorým som putoval. Obloha bola jasná a posiata tisíckami hviezd. Ak by som bol schopný väčšieho empatického cítenia, istotne by som ocenil tento výhľad. Avšak pre mňa to nebolo nič viac, než nebo posiate hviezdami. Moja pozornosť padla skôr na cestu, ktorou som sa pomaly plahočil. Chlad sa mi dostával až do morku kostí a ja cítil, že i moja húževnatosť poľavuje. Povzdychol som si a zlatými zrakmi sa zadíval do zasneženého horského údolia, ktoré sa rozprestieralo pod zrázom, po ktorom som putoval. Drobné kamienky a čiastočky snehovej pokrývky sa pod mojou váhou uvoľnovali. Zatiaľ však rímsa našťastie držala. No netušil som, kedy zle stupím a ona sa prepadne. Nebál som sa toho. Bol som odvážny a nestrachoval som sa o svoj koniec. I keď vo svojom vnútri, hlboko vo svojom vnútri... som vedel, že moja obava zo smrti je veľká. Nechcel som upadnúť do zabudnutia. Vydýchol som si a obláčik pary sa zdvihol k oblohe. Zadíval som sa na polárku, ktorá mi svietila na cestu. A v tom som začul ten najnepríjemnejší zvuk, aký som v tejto situácií počuť mohol. Praskanie skalnatej steny a pohyblivú zem pod mojimi labkami. Cítil som, ako sa pôda podo mnou prepadá. Stiahol som špicaté uši k hlave a rozbehol sa. Preskákal som niekoľko kusov pôdy, ktoré sa prepadali a vytvárali tak menšiu lavínu, ktorá sa postupne dostávala do srdca údolia. Keď som si už myslel, že sa mi podarí dostať sa z miesta zosuvu, labka sa mi pošmykla a ja som sa prepadol do prázdnoty. Zanariekal som, ako som sa naplašil, ale nemohol som tomu zabrániť. Bol som stratený. Zavrel som oči a pripravoval sa na bolestivý náraz, ktorý však neprišiel. Miesto toho ako som voľným pádom padal dole, sa mi v chrbte začala rinúť neskutočná bolesť. Pálila ma a ja sa cítil tak, akoby som sa od nej chcel skrútiť do klbka. Zaťal som tesáky a zaprskal. Bolesť nekončila. Cítil som, ako sa mi lámu kosti, vyrváva sa mi kus mäsa a kože... bolo to neskutočné utrpenie, ktoré viedlo k tomu, že sa mi vyrvali z lopatiek dve tmavé krídla. Uhľovejšie než nočná obloha. Perá boli pokryté krvou a kusami kože a mäsa. Zanariekal som od bolesti, ale v tom ma nejaká sila prinútila tými krídlami mávnuť. Blížil som sa totiž nebezpečne k zemi. Musel som sa zachrániť. Neohrabane som sa zrovnal a mávol krídlami. Chytil som ten správny vztlak vzduchu a zastavil sa v tom neriadenom pádu. Mávol som opäť a tentoraz som sa zastavil vo vzduchu úplne. Ako som krídlami stále mával, bolesť ma pomaly opúšťala. V krvi sa mi rozprúdil adrenalín. Čo sa to sakra stalo? Mal som krídla ako vták. Privrel som zraky a chvíľu si zvykal na ich ťarchu a pohyb svalov, ktoré som do tejto chvíle nemal. Zlaté zraky som uprel na špičky hôr. Cesta cez pohorie sa zdala byť odrazu príliš jednoduchá, až rozprávková. Na tvári sa mi skrivil víťazoslávny úsmev. Bohovia ma museli milovať. Mávol som krídlami a rozletel sa naprieč pohorím. Každou ďalšou mínutou som naberal viac a viac sebavedomia s novými prírastkami. Bolo to tak pohodlné a suprové, že som si nevedel pomôcť. Musel som sa začať smiať. Užíval som si ten pocit ľadového vzduchu, ktorý ma šľahal do tváre. Bičoval ma ako otroka, no ja cítil neskutočnú slobodu, ktorú mi krídla priniesli. Mohol som letieť všade tam, kde som chcel a nebol som obmedzovaný hlúpimy pozemskými pravidlami. Spokojne som zamľaskal a rozletel sa niekam za ňufákom. Bolo mi jedno, kam som smeroval, ale hlavné bolo, že som mohol byť slobodný a letieť kam som chcel. Nič mi nestálo v ceste, ani len neschodné hory, či zlé počasie. Smial som sa, užíval si lietanie sem a tam, od samej radosti som robil rôzne vzdušné premety. Takto by to mohlo trvať večne! A s takouto myšlienkou som sa vydal k východu slnka, ktorý sa pomaly dral na obzore.

PŘIPSÁNO




Uživatel