Discord slouží pro rychlejší komunikaci mezi hráči a vedením. Také se zde konají rychloakce, při kterých si můžete občas vydělat pár kamínků navíc.

Příspěvky uživatele


< návrat zpět

Bola som neskutočne zmätená a zmrznutá. Možno to spolu súviselo. Luna... Trvalo mi presne jednu a pol sekundy kým som to meno zaradila. Luna z kategórie nepripravených... moja sestra. Chýbala mi. Už som ju tak strašne dlho nevidela. Nevedela som, či vôbec ešte patrila do kategórie nepripravených. Dúfala som, že nie. Bolo to už pár rokov. Len som prikývla a nasledovala som Lunu. "Ozaj ja som Sunset. Ako to... slnko. Aká náhoda..." dodala som rýchlo a ponorila sa do spomienok. Normálne som sa myšlienkam na svojich súrodencov a rodinu vyhýbala ako čert krížu. Vedela som, že mi sentimentalita v reálnom živote nepomôže. Namiesto toho, aby som sa obzerala za minulosťou by som sa mala sústrediť na prítomnosť. Na to ako prežiť. A na to ako nezmrznúť na kosť. Hlavne na to posledné. "Hm? Nie nikoho nehľadám. Mám pocit, že si líšky väčšinou nájdu mňa. Prišla som sem len tak, keď som bola na svojich cestách. A čo vlastne myslíš tým tu? Je to nejaké tvoje územie? V tom prípade prepáč nevedela som to," rozkecala som a cez zamrznutý mozog som ani nevedela čo hovorím.

Nechápavo som si líšku predo mnou premeriavala. Všetko mi dochádzalo tak neskutočne pomaly, že sme tam museli stáť aspoň desať minút, kým som niečo povedala. "Tak v tom prípade si ma aspoň mohla zobudiť," dostala som zo seba stále koktajúc. Alebo sa mi drkotali zuby. Nevedela som povedať, ale bola mi neskutočná zima. Liezť na náhodnú horu a spať v snehu bol naozaj najhorší nápad desaťročia. "Čo si zač?" zopakovala som svoju otázku. Uvoľnila som trochu svaly a vyrovnala som sa, nech nevyzerám ako totálne zabrzdený magor. Aj keď by som sa tak teraz popísala. "V každom prípade ti ďakujem," zabrblala som predtým než stihla odpovedať na predchádzajúcu otázku. Bola som tak zamrznutá a oklepaná, že som si nevšimla prapodivné kliky-háky na líškinom tele a dokonca som úplne zabudla líšku zakrabičkovať. Potrebovala by som ešte ďalšie tri hodiny spánku a lesní požiar, aby som sa aspoň trochu zohriala. Celá som sa triasla a asi mi odmrzli uši a chvost.

Spať v mráze bol naozaj príšerný nápad. To už som sa rovno mohla hodiť do ľadovej rieky. V polospánku mi cez hlavu lietali sny o teple, horúcich dňoch, teplom kožúšku čo sa mi tlačí na chrbát... Myknutím som sa prebrala, keď som si podvedome uvedomila, že mráze by sa nemalo zaspávať a keď som si uvedomila, že ten posledný sen nebol sen. Rýchlo som zažmurkala, rozhliadajúc sa okolo. Nedochádzalo mi, čo okolo mňa robilo toľko rastlín, keď som si bola istá, že keď som si ľahla bola skala holá. Prudko som otočila hlavou. A hneď na to som vyskočila na nohy. Kde sa tu zobrala polárka? Kde..? Ako...? Čo...? V hlave a pravdepodobne aj na mojej tvári sa premietalo milión otázok. "Čo... čo si zač?" vykoktala som sa. Svaly sa mi napli v prípade, že by ma chcela napadnúť. Ale prečo by to potom neurobila kým som spala... ozvala sa logika v rohu mojej hlavy. Trochu som sa uvolnila, ale stále som bola ostražitá. Mala som skrátka príliš veľa otázok a príliš málo odpovedí. A to ma dokázalo znervózňovať. Veľmi znervózňovať. Niekde v hlave som mala totiž zakódované, že keď chcem byť učiteľom, musím vedieť odpovede na všetko. A cítila som sa zle, keď som tie odpovede nepoznala.

Konečne som si vydýchla. Byť nervná mi naozaj v mojom poslaní nepomáhalo. Privrela som oči a ešte raz sa nadýchla. Nálady hneď-všetkých-a-všetko-uškrtím sa vyparila ako kaluž vody v letných horúčavách. Hneď ale ako som psychicky vychladla, uvedomila som si, že som fyzicky úplne premrznutá. Vydala som zo seba zaskučanie a ňuchala som po okolí, aby som našla aspoň nejakú malinkú jaskyňu, alebo štrbinu kam by som sa mohla schovať. Vzdychla som si a znovu som začala šplhať po skale. Kamene sa mi pod packami šmýkali a neraz som mala pocit, že sa rútim a dopadám na skaly, roztriešťujúc moje zmrznuté telo na kúsky... vydala som zo seba ďalšie hlasnejšie zaskučanie. Potom som si ale uvedomila, že som ešte stále packami pevne na skale. Myseľ na mňa hrala triky z nedostatku spánku. Kedy som vôbec naposledy spala? Nepamätala som si. Pripadalo mi to ako večnosť. Schúlila som sa pri najbližšej skale, ktorá aspoň trochu blokovala vietor. Schovala som si čumák pod chvost. Akoby som ani nechcela ísť ďalej hľadať lepšie miesto. Akoby som dúfala, že to lepšie si nájde mňa... Čo bol prirodzene nezmysel. Vždy som všetkým tvrdila, že si osud po teba nepríde, ale ty si musíš prísť pre neho. Ale teraz som mala silný pocit, že sa pomoc blíži. Alebo na mňa moja myseľ hrala ďalšie triky. Schúlila som sa do klba ešte pevnejšie, pokúšajúc sa aspoň na chvíľu zaspať. Aspoň na chvíľu.

//Studená lúka

Mala som skrátka najlepšie nápady. Liezť z blata do kaluže. V tomto prípade, zo zľadovatelej lúky na zľadovatelú horu. Neustále som zo seba otriasala sneh. Prečo musíš byť taký studený? zavrčala som na kopu snehu. Prečo ťa musí byť tak veľa? Prečo vždy skončím na mieste, kde zmrznem? Na truc som do kopy snehu udrela packou, načo som nahnevane zaskučala, lebo som vrazila do skaly. Zase na mňa išla nálada hneď-všetkých-a-všetko-uškrtím. Otriasla som sa a pomaly som sa nadychovala a vydychovala. A taktiež som sa dala do pohybu. Nádych a výdych. Nádych, výdych, nádych, výdych. opakovala som si zatiaľ, čo som sa ukľudňovala. Mala by som sa naučiť meditovať. Ako sa mám samu seba považovať za učiteľku nepripravených líšok, keď sa sama správam ako oduté líšča? Niekomu, kto by ma pozoroval zdiaľky by sa mohlo zdať divné, že líška chodí na jednom mieste hore dolu a fučí ako parná lokomotíva, ale mal by za to byť radšej, ako keby do neho vrazila a začala mu nadávať za to, že je na jej ceste. Takto som sa mohla aspoň ukľudniť a zrovnať si myšlienky. A chodenie hore dolu pomáhalo.

//Ľadová pustatina

Mrzne mi čumák a tlapky. Prečo vždy leziem do zimy? To bol môj jediný myšlienkový proces. Takže mi chvíľu trvalo si všimnúť, že sa mi tlapky už nezabárajú do snehu, ale namiesto toho mi pod nimi chrupčí zem. Prekvapene som sklonila hlavu. Nebola som si istá, či sa to volá námraza, ale celý život som zmrazenie trávy volala námraza a neplánovala som s tým v blízkej budúcnosti prestať. Ani v ďalekej budúcnosti. Keď niečo volám nejako celý život, neplánovala som s tým prestať, kým mi niekto neponúkne alternatívu, čo sa mi osobne bude páčiť. Prestala som rozmýšľať nad názvami a poobzerala som sa po okolí, ktorým smerom sa vydať. Ísť do hôr, keď som chcela ísť do tepla, bol úplne logický nápad, ale nohy sa mi akosi pohybovali sami tým smerom. Ktovie možno tam narazím na niečo zaujímavé. Možno na nejakých stratených nepripravených. Tých som už v horách stretla hojne.

//Polárna skala

Pred chvíľou som bola ešte plná energie, ale nekonečné putovanie zasneženou planinou zo mňa všetku energiu vysalo. Unavene som sa borila v snehu. Nemala som rada sneh. Respektíve, nie že by som ho neznášala, bol fajn. Dokým ho nebolo toľko, že som úplne stratila prehľad o tom kde som. Prudké sneženie ničomu nepomáhalo. Čím ďalej, tím viac som sa potkýnala a padala na čumák. Bola som unavená a najradšej by som sa tu niekde zvinula do klbka a zaspala do ďalšej jari. Nesmieš. Zaspať. Zaspíš a zamrzneš. Zaspíš a zamrzneš. Nesmieš. Zaspať... Opakovala som si v hlave. Ako som sa vôbec na takéto miesto dostala dobrovoľne? Nemala som tušenia. Niekam som išla, stratila som sa a nevedela som, čo mám robiť. Snažila som sa ísť čo najviac rovno, aby som nechodila do kruhu a stále som si hovorila, že niekde sa predsa dostanem. Raz. Ryšavý kožuch mi zasypalo aspoň milión vločiek, takže zdiaľky by som mohla vyzerať, ako jedna zo zimných líšok. Vlastne by som zdiaľky vôbec nebola vidieť. Lebo keď som si kvôli hustému sneženiu nedovidela na špičku nosa ja, tak ani nikto iný. Strácala som prehľad o tom, nad čím som premýšľala. Asi by som si to v hlave mala urovnať a zjednodušiť. Nezaspať, ísť stále rovno, sústrediť sa na packy a možno sa raz dostanem do tepla. Alebo tu budem blúdiť tak dlho, že zamrznem... Nie raz sa dostanem do tepla. Pozitívne myslenie nebolo mojou silnou stránkou, ale keby som teraz začala myslieť negatívne, tak už som sa rovno mohla zahrabať do snehu a zostať tam. Niekde tá planina končiť musela. Proste musela.

//Studená lúka




U Ž I V A T E L