Discord slouží pro rychlejší komunikaci mezi hráči a vedením. Také se zde konají rychloakce, při kterých si můžete občas vydělat pár kamínků navíc.

Příspěvky uživatele


< návrat zpět

//Polárna skala

Už som aj stihla zabudnúť prečo sme sa zase trepali na tú horu. Tak ma výšľap ubíjal. Keď som sa príliš zapučúvala do Luninho rozprávania ľahko sa stalo že som sa šmykla na zmrznutom kameni a takmer spadla na čumák. Des a hrôza. Otrepala som sa a snažila sa zároveň vnímať čo mám pod nohami aj to čo mi rozprávala Luna. Na chvíľu sa pri rozprávaní zamlkla, takže som otvorila papuľu, že jej poviem niečo povzbudzujúce, ale úplne sa mi myslenie zaseklo, takže som sa na ňu len povzbudzujúco usmiala. Nemala som šajnu ako iných rozveseliť. Nevedela som čo povedať. Bolo to nanič. Ale Luna pokračovala v rozprávaní takže asi v pohode.
"Oh? Mám si tipnúť kto ten niekto špeciálny je?" uškrnula som sa. Mala som tušáka že to bude jej partner. Možno. Rada by som ho stretla. Ktovie čo je zač. Cítila som ako sa prebúdza ochranný pud staršej sestry. "Jasne ako ti je pohodlne," pokrčila som plecami ako sme dorazili k úkytu kde ma zaviedla predtým. Keď už sme tu mohla by som sa trochu vyspať. Chodenie hore dolu po zamrznutom kopci bola celkom vyčerpávajúca činnosť.

//úkryt polárky

Z Luninho rozprávania som bola jeleň, ale aj tak som sa ju snažila čo najpozornejšie počúvať. Ale niekde v polke sa mi tak či tak zamotali mená. "Bohyňa hej?" pozrela som sa na Lunu skepticky. Neverila som na nadprirodzeno.. ale aj keď. Mágia zjavne existovala, takže asi by nebolo také prekvapenie keby existovali aj bohovia. Tento rozhovor mi len obracal svet naruby. Kráčala som po sestrinom boku a na pol ucha som počúvala, na druhé ucho som premýšľala nad všetkým čo som vedela a či to vôbec aj platilo. Ségra ma ešte prinúti spochybňovať moju existenciu. "Snežná sova.. Patron.." pokrútila som hlavou. Prívesok som si doteraz nevšimla, aj keď neviem ako to bolo možné, keď oproti jej čiernej srsti doslova žiaril. Nemala som rada keď som nemala pravdu. A dozvedenie sa o takýchto veciach, ktoré by som sa zaprisahala že neexistujú.. Potriaslo to jak mojím svetom tak aj mojím egom. Ja som predsa mala vedieť všetko. Tak ako je možné že sa o takýchto veciach dozvedám až teraz?

//Polárna skala

Pozerala som sa na svoju sestru akoby jej preskočilo. "Jak si to mohla byť ty? Neudrela si sa niekde do hlavy? Alebo som sa udrela ja? Nie som si istá že to bola polárna líška..." Točila som si svoje absolútne mimo. "No tak to si rada vypočujem," zakryla som svoje úplné zmätenie za úškrnok a niekoľko krát som udrela chvostom po snehu. Bola to moja verzia podupkávanie nohou. Ale práve vo chvíli keď som sa ako tak ukľudnila a bola schopná počúvať... "Bude zo mňa čo?!" vybafla som už zase úplne vyvedená z rovnováhy. Chvíľu som na ségru len čumela, akoby mi to malo pomôcť sa vysomáriť z celej tejto situácie. Ale keď som sa nad tým zamyslela, bolo to vlastne úplne normálne.. Luna chodila po svete, potom sem prišla, stala sa z nej polárna líška, a bude mať líščatá... Nejakým spôsobom mi na celom tomto prišlo najdivnejšie že sa rozhodla usadiť uprostred snehu. Niekoľko krát som zažmurkala. Kto by sa chcel usadiť uprostred snehu? Ako dobre nie sú tú pavúci, ale je tu zima. A sneh.

Čumela som na Lunu ako teľa na nové vráta. Naozaj som nečakala že tu narazím na sestru a ešte som z toho bola v šoku. Trochu som odolávala pokušeniu sa na ňu hodiť od radosti. Mala som predsa svoju hrdosť a nebola som už líšča. "Neverím že som ťa tu našla," poznamenala som ešte trochu nie prebratá z šoku. "Nejak som sem zablúdila na svojich cestách," pokrčila som plecami. Už som sa trochu prebrala z prvotného šoku a už zostalo len nadšenie. Ktoré som pravdaže držala na uzde. Luna sa ako vždy správala ako malé hyperaktívne šteňa, takže som za jej myšlienkovým pochodom ani rozprávaním nestíhala. "Rozprávaj čo si robila, kde si bola, ako to že si sa niekde nezabila?" To posledné ma fakt zaujímalo. Čo mi ešte pamäť slúžila Luna mala tendenciu skákať do vecí po hlave. Z snahy všetko spracovať som si ani nevšimla zmenu polohy vetví stromu. "Ja som sa napríklad mala skvelo, dokým som teda neprišla do tejto divnej nekonečnej zimnej oblasti, kde mzrnem. Ale stretla som tu niekoho kto sa tiež volá Luna. Ktovie kam tá zdrhla..." zamysela som sa.

Na snehu naozaj nebolo toho veľa čo sledovať. Akurát mi z ležania zase mrzol ňufák. Vydala som zo seba vyčerpaný povzdych. Zima bola tak vyčerpávajúca. O takomto čase som už mala nadávať na horúčavy. Ale nie. Som tu a mrznem. So zimným kožuchom by sa to zvládalo oveľa lepšie. Prevalila som sa na chrbát a premýšľala kam ďalej. Dávalo by zmysel aby som išla na juh, ale odtiaľ som prišla a bolo tam ešte viac mrazu. Ale keď pôjdem na sever, tam by malo byť logicky tiež strašne veľa mrazu. Bola som zaseknutá v nekonečnej krajine mrazu? Prevalila som sa späť na brucho. Umrela by som keby musím zostať naveky v snehu. Ale zase.. Nie sú tu pavúci.. Takže asi to je plus.
Z môjho myšlienkového pochodu ma trochu prebralo že niekto zavolal moje meno. Neuráčila som sa ale otočiť hlavu. Pravdepodobne sa mi to len zdalo. Kto by ma tu už poznal? Vďaka tomuto myšliekovému pochodu som takmer dostala infarkt, keď sa niečo dotklo môjho boku. Vyskočila som na nohy a otočila som sa k narušiteľovi. Asi som mala halucinácie. Niekoľko krát som musela zažmurkať. "Luna?" skoro mi pri jej mene zabehlo.

//Polárna skala

Konečne sa terén zmenila a zasom sa zabárala do mäkkého snehu v lese nie na skale. Bola to vítaná zmena. Pri každom kroku som sa síce zaburila až po čumák, čo určite nebolo výhodné pri love či úteku. Moja technika prečitia zimy, boli teplejšie oblasti kde napadlo tak za dve tlapky snehu. Neverila som ako tu tie snežné líšky prežijú. Nerobia náhodou tú vec s skokom do snehu? Tak do toho by ma nikto nedokopal. Ja mám svoju hrdosť, ktorú určite nehodím čumákom napred do snehu.
Blízko pri stromoch, kde prevdepodobne nenafúkalo také záveje som sa zabárala už len po hruď. Čo bol úspech, ale stihli sa my vyformovať kúsky snehu na srsti na krku, čo fakt nepríjemne šticovalo. S hundraním som sa dotrepala k najbližšiemu stromu. Zaliezla som si pod neho aby som sa ochánila pred vetrom a s tichými nadávkami som sa snažila zbaviď ľadových gučí z môjho krku a paciek. Niektorých sa mi nepodarilo zbaviť takže som sa so zaučaným zvalila na zem a čumela na sneh. Všimla som si niekoľko stôp, pravdepodobne nejakých hlodavcov. Už som hodnú chvíľu nejedla, takže by sa zákusok hodil. Ale loviť v týchto závejoch? Ako. Určite by som to dokázala, ale nejak veľmi sa mi nechcelo.

S námahou som preskakovala zľadovatelé skaly. Bolo to tak strašne vyčerpávajúce. To snaženie nezabiť sa. Už som sa tešila keď prídem späť do lesných oblastí. K spevu vtákov, kde by som sa mohla prechádzať pomedzi stromy na mäkkej zemine, a tie príjemné vône... zavrela som oči, a stratila som sa v príjemných predstavách. Teda dokým sa mi nešmykla tlapka a takmer som nezletela k istej smrti. Nahnevane som zabručala a opatrnejšie postupovala v mojej ceste. Tuná hore to bolo celkom nanič. Jediný zvuk tu bolo fučanie vetra, chodila som medzi skalami po snehu a nos mi išiel odmrznúť. Unavene som zastala. Pred nejakou chvíľou som odišla z úkrytu kam ma zaviedla tá divná líška. Už som len chcela byť preč zo zimy. So zafučaním som sa obzrela okolo seba. Snežilo, takže bola tma a zima. Bolo to absolútne príšerné. Rýchlo som sa otočila a pokračovala v chôdzi. Už aby som bola preč.

//Šepkajúci les

Poskakovala som za líškou po zmrznutej zemi. Musela som vyzerať celkom vtipne ale za cenu nezamrznutých tlapiek som bola ochotná popustiť trochu svojej hrdosti. Na slová Luny o Polárnej skupine som len niečo zamumlala. Nebola som moc spoločenský typ radšej som vykračovala po svete na vlastnú tlapku a dávala svoju pomoc všetkým ktorý sa o ňu nežiadali. Bola som ako mentor, ktorý si vždy nájde svoju obeť- teda svojho učňa. Keď ma chôdza trochu zahriala a začali mi myšlienky smerovať ku krabičkovaniu, tak som sa dostala aj k tomu aby som zaradila Lunu. Zatiaľ som si ju uložila do skupiny pripravených, vzhľadom na to že ma zachránila pred umrznutím a zatiaľ sa nechovala nijak neschopne.
"To je od teba milé. Rada by som chvíľu pobudla. Mám za sebou niekoľko týždňov dlhých tur, takže miesta na spanie sa bude hodiť," usmiala som sa na líšku a nasledovala som ju chodbou. Za vystlanie mechom som dala v duchu skupine plusové body. Nech žije pohodlné spanie.

//úkryt skupiny

Bola som neskutočne zmätená a zmrznutá. Možno to spolu súviselo. Luna... Trvalo mi presne jednu a pol sekundy kým som to meno zaradila. Luna z kategórie nepripravených... moja sestra. Chýbala mi. Už som ju tak strašne dlho nevidela. Nevedela som, či vôbec ešte patrila do kategórie nepripravených. Dúfala som, že nie. Bolo to už pár rokov. Len som prikývla a nasledovala som Lunu. "Ozaj ja som Sunset. Ako to... slnko. Aká náhoda..." dodala som rýchlo a ponorila sa do spomienok. Normálne som sa myšlienkam na svojich súrodencov a rodinu vyhýbala ako čert krížu. Vedela som, že mi sentimentalita v reálnom živote nepomôže. Namiesto toho, aby som sa obzerala za minulosťou by som sa mala sústrediť na prítomnosť. Na to ako prežiť. A na to ako nezmrznúť na kosť. Hlavne na to posledné. "Hm? Nie nikoho nehľadám. Mám pocit, že si líšky väčšinou nájdu mňa. Prišla som sem len tak, keď som bola na svojich cestách. A čo vlastne myslíš tým tu? Je to nejaké tvoje územie? V tom prípade prepáč nevedela som to," rozkecala som a cez zamrznutý mozog som ani nevedela čo hovorím.

Nechápavo som si líšku predo mnou premeriavala. Všetko mi dochádzalo tak neskutočne pomaly, že sme tam museli stáť aspoň desať minút, kým som niečo povedala. "Tak v tom prípade si ma aspoň mohla zobudiť," dostala som zo seba stále koktajúc. Alebo sa mi drkotali zuby. Nevedela som povedať, ale bola mi neskutočná zima. Liezť na náhodnú horu a spať v snehu bol naozaj najhorší nápad desaťročia. "Čo si zač?" zopakovala som svoju otázku. Uvoľnila som trochu svaly a vyrovnala som sa, nech nevyzerám ako totálne zabrzdený magor. Aj keď by som sa tak teraz popísala. "V každom prípade ti ďakujem," zabrblala som predtým než stihla odpovedať na predchádzajúcu otázku. Bola som tak zamrznutá a oklepaná, že som si nevšimla prapodivné kliky-háky na líškinom tele a dokonca som úplne zabudla líšku zakrabičkovať. Potrebovala by som ešte ďalšie tri hodiny spánku a lesní požiar, aby som sa aspoň trochu zohriala. Celá som sa triasla a asi mi odmrzli uši a chvost.

Spať v mráze bol naozaj príšerný nápad. To už som sa rovno mohla hodiť do ľadovej rieky. V polospánku mi cez hlavu lietali sny o teple, horúcich dňoch, teplom kožúšku čo sa mi tlačí na chrbát... Myknutím som sa prebrala, keď som si podvedome uvedomila, že mráze by sa nemalo zaspávať a keď som si uvedomila, že ten posledný sen nebol sen. Rýchlo som zažmurkala, rozhliadajúc sa okolo. Nedochádzalo mi, čo okolo mňa robilo toľko rastlín, keď som si bola istá, že keď som si ľahla bola skala holá. Prudko som otočila hlavou. A hneď na to som vyskočila na nohy. Kde sa tu zobrala polárka? Kde..? Ako...? Čo...? V hlave a pravdepodobne aj na mojej tvári sa premietalo milión otázok. "Čo... čo si zač?" vykoktala som sa. Svaly sa mi napli v prípade, že by ma chcela napadnúť. Ale prečo by to potom neurobila kým som spala... ozvala sa logika v rohu mojej hlavy. Trochu som sa uvolnila, ale stále som bola ostražitá. Mala som skrátka príliš veľa otázok a príliš málo odpovedí. A to ma dokázalo znervózňovať. Veľmi znervózňovať. Niekde v hlave som mala totiž zakódované, že keď chcem byť učiteľom, musím vedieť odpovede na všetko. A cítila som sa zle, keď som tie odpovede nepoznala.

Konečne som si vydýchla. Byť nervná mi naozaj v mojom poslaní nepomáhalo. Privrela som oči a ešte raz sa nadýchla. Nálady hneď-všetkých-a-všetko-uškrtím sa vyparila ako kaluž vody v letných horúčavách. Hneď ale ako som psychicky vychladla, uvedomila som si, že som fyzicky úplne premrznutá. Vydala som zo seba zaskučanie a ňuchala som po okolí, aby som našla aspoň nejakú malinkú jaskyňu, alebo štrbinu kam by som sa mohla schovať. Vzdychla som si a znovu som začala šplhať po skale. Kamene sa mi pod packami šmýkali a neraz som mala pocit, že sa rútim a dopadám na skaly, roztriešťujúc moje zmrznuté telo na kúsky... vydala som zo seba ďalšie hlasnejšie zaskučanie. Potom som si ale uvedomila, že som ešte stále packami pevne na skale. Myseľ na mňa hrala triky z nedostatku spánku. Kedy som vôbec naposledy spala? Nepamätala som si. Pripadalo mi to ako večnosť. Schúlila som sa pri najbližšej skale, ktorá aspoň trochu blokovala vietor. Schovala som si čumák pod chvost. Akoby som ani nechcela ísť ďalej hľadať lepšie miesto. Akoby som dúfala, že to lepšie si nájde mňa... Čo bol prirodzene nezmysel. Vždy som všetkým tvrdila, že si osud po teba nepríde, ale ty si musíš prísť pre neho. Ale teraz som mala silný pocit, že sa pomoc blíži. Alebo na mňa moja myseľ hrala ďalšie triky. Schúlila som sa do klba ešte pevnejšie, pokúšajúc sa aspoň na chvíľu zaspať. Aspoň na chvíľu.

//Studená lúka

Mala som skrátka najlepšie nápady. Liezť z blata do kaluže. V tomto prípade, zo zľadovatelej lúky na zľadovatelú horu. Neustále som zo seba otriasala sneh. Prečo musíš byť taký studený? zavrčala som na kopu snehu. Prečo ťa musí byť tak veľa? Prečo vždy skončím na mieste, kde zmrznem? Na truc som do kopy snehu udrela packou, načo som nahnevane zaskučala, lebo som vrazila do skaly. Zase na mňa išla nálada hneď-všetkých-a-všetko-uškrtím. Otriasla som sa a pomaly som sa nadychovala a vydychovala. A taktiež som sa dala do pohybu. Nádych a výdych. Nádych, výdych, nádych, výdych. opakovala som si zatiaľ, čo som sa ukľudňovala. Mala by som sa naučiť meditovať. Ako sa mám samu seba považovať za učiteľku nepripravených líšok, keď sa sama správam ako oduté líšča? Niekomu, kto by ma pozoroval zdiaľky by sa mohlo zdať divné, že líška chodí na jednom mieste hore dolu a fučí ako parná lokomotíva, ale mal by za to byť radšej, ako keby do neho vrazila a začala mu nadávať za to, že je na jej ceste. Takto som sa mohla aspoň ukľudniť a zrovnať si myšlienky. A chodenie hore dolu pomáhalo.

//Ľadová pustatina

Mrzne mi čumák a tlapky. Prečo vždy leziem do zimy? To bol môj jediný myšlienkový proces. Takže mi chvíľu trvalo si všimnúť, že sa mi tlapky už nezabárajú do snehu, ale namiesto toho mi pod nimi chrupčí zem. Prekvapene som sklonila hlavu. Nebola som si istá, či sa to volá námraza, ale celý život som zmrazenie trávy volala námraza a neplánovala som s tým v blízkej budúcnosti prestať. Ani v ďalekej budúcnosti. Keď niečo volám nejako celý život, neplánovala som s tým prestať, kým mi niekto neponúkne alternatívu, čo sa mi osobne bude páčiť. Prestala som rozmýšľať nad názvami a poobzerala som sa po okolí, ktorým smerom sa vydať. Ísť do hôr, keď som chcela ísť do tepla, bol úplne logický nápad, ale nohy sa mi akosi pohybovali sami tým smerom. Ktovie možno tam narazím na niečo zaujímavé. Možno na nejakých stratených nepripravených. Tých som už v horách stretla hojne.

//Polárna skala

Pred chvíľou som bola ešte plná energie, ale nekonečné putovanie zasneženou planinou zo mňa všetku energiu vysalo. Unavene som sa borila v snehu. Nemala som rada sneh. Respektíve, nie že by som ho neznášala, bol fajn. Dokým ho nebolo toľko, že som úplne stratila prehľad o tom kde som. Prudké sneženie ničomu nepomáhalo. Čím ďalej, tím viac som sa potkýnala a padala na čumák. Bola som unavená a najradšej by som sa tu niekde zvinula do klbka a zaspala do ďalšej jari. Nesmieš. Zaspať. Zaspíš a zamrzneš. Zaspíš a zamrzneš. Nesmieš. Zaspať... Opakovala som si v hlave. Ako som sa vôbec na takéto miesto dostala dobrovoľne? Nemala som tušenia. Niekam som išla, stratila som sa a nevedela som, čo mám robiť. Snažila som sa ísť čo najviac rovno, aby som nechodila do kruhu a stále som si hovorila, že niekde sa predsa dostanem. Raz. Ryšavý kožuch mi zasypalo aspoň milión vločiek, takže zdiaľky by som mohla vyzerať, ako jedna zo zimných líšok. Vlastne by som zdiaľky vôbec nebola vidieť. Lebo keď som si kvôli hustému sneženiu nedovidela na špičku nosa ja, tak ani nikto iný. Strácala som prehľad o tom, nad čím som premýšľala. Asi by som si to v hlave mala urovnať a zjednodušiť. Nezaspať, ísť stále rovno, sústrediť sa na packy a možno sa raz dostanem do tepla. Alebo tu budem blúdiť tak dlho, že zamrznem... Nie raz sa dostanem do tepla. Pozitívne myslenie nebolo mojou silnou stránkou, ale keby som teraz začala myslieť negatívne, tak už som sa rovno mohla zahrabať do snehu a zostať tam. Niekde tá planina končiť musela. Proste musela.

//Studená lúka




U Ž I V A T E L