Discord slouží pro rychlejší komunikaci mezi hráči a vedením. Také se zde konají rychloakce, při kterých si můžete občas vydělat pár kamínků navíc.

Příspěvky uživatele


< návrat zpět

Strana:  1 2 3 4 5 6 7 8 9   další » ... 15

Tu som sa nebála, pretože som nemala čoho. Počuli ma. Ťahavé ozveny namierili práve na mňa a zo všetkých smerov. Reakcia však bola trochu iná, než som očakávala, ale tak predsa som bola možno aj nevítaným návštevníkom. Slovám, s ktorými sa na mňa obrátili som rozumela, ale koruna sa pritom zvláštne zakrútila ako nejaká ilúzia. Zamrkala som očami a nadýchla sa na odpoveď. Ťažko sa mi odpovedalo, pretože som sa tu ocitla takou náhodou a sama som si vlastne nebola istá, čo sa chcem spýtať. Nejasností som mala veľa, ale tie len ťažko riecť v jednej - dvoch otázok. ,,Mohla by som sa dozvedieť, kto ste?"neisto som sa opýtala s pochybnosťami. Sú to vlastne duše, ako mi doteraz prišlo? Alebo nejaké iné, mocné magické sily? A sú vôbec skutočné? Ak áno, možno...Napadla mi chorľavá Romilly...možno by vedeli pomôcť. Bola to naivná predstava, ale dávala mi nádej. Výrazne jej pomôcť by dokázali len vyššie sily.

25.1 - 2
24.1 - 2
23.1 - 1
22.1 - 2
21.1 - 1
20.1 - 2
19.1 - 2
18.1 - 1
17.1 - 2
15.1 - 1
14.1 - 1
7.1 - 1
6.1 - 1
5.1 - 1
Spolu: 20
Teda 1 otočenie v kole skrblíkov a 1 v kole čarodejníkov

Prišlo mi, akoby sa zvláštne ohlasy duší zosilňovali a otvárali mi svoju bránu do sveta duchov. Mohla som počuť zmyselné slová, ale i nezmyselné bľaboty, v ktorých zanikalo skoro všetko, čomu som mohla rozumieť. Ozýval sa však aj smiech, plač a skrátka všetky emócie medzi nimi aj mimo nich. A každé jedno slovo na svete v nekonečných vetách. Očarená som blúdila okolo kmeňa s hlavou hore. Prečítať jazyk týchto duší bolo priam nemožné, než som si uši namáhala akokoľvek som chcela. Čo to bolo za podivné miesto a k čomu slúžilo bola pre mňa rovnakou záhadou ako u toho kruhu z balvanov. Až na to, že toto miesto prekypovalo životom a ak ma započujú, vedela by som sa s nimi spojiť! Takto vo mne skrsla nádej, pretože bola istá šanca, že sa niečo dozviem. Nepôsobilo to tu temne a odstrašujúco, ale na druhú stranu som sa nijakého privítania nedočkala. Keďže za skúšku nič nedám, pokúsila som sa dušiam prihovoriť s nádejou, že ma započujú.

//Žiarivý les

Počasie mi prialo, ale čas išiel nemilosrdne proti mne. Večer sa pomaly, ale isto menil na skorú noc. Choroba kamarátky bola jednou z vecí, na ktorú som sa nemohla len tak vykašľať. Chcela som teda konečne dokončiť svoj lov, lebo niečo pod zub bolo všetko, čím by som ju vedela utešiť. Dvaja hlodavci boli síce biednym úlovkom, ale viac som nestíhala. Stále lepšie, ako jeden. Každá mala jedného pre seba a nemuseli sme sa tak deliť. Vytiahla som ho zo snehu a už-už sa náhlila naspäť, keď...ma niečo zaujalo. A mne nedalo neotočiť sa. Ako obvykle. Ale to, čo som videla, rozhodne obvyklé nebolo a stálo za bližšie preskúmanie. Medzi obyčajnými stromami sa vynímal niekoľkonásobne väčší a hrubší. Vypleštila som oči, či ma od hladu už neklame zrak. Skryla som korisť do snehu a podišla ku obrovi tak blízko, aby som sa mohla dozvedieť čo najviac. Oproti nemu som bola skutočný mravček a strom sa hrdo pýšil, akoby mi to chcel ešte dokazovať. Obehla som ho dookola, no až na svoju veľkosť bol obyčajný. Predpokladala som, že tento dojem bude iste mylný. Určite v ňom musí byť aspoň kúsok mágie. Ako v tom ružovom strome v našom úkryte! Bezpochyby. Hromadilo sa v ňom a okolo neho mnoho svetlušiek - a to bol len večer. Najpozoruhodnejšie boli však hlasy pochádzajúce z jeho koruny. Duchovia, napadla mi myšlienka s hlasom Romilly. Strach som ale nepociťovala. Skôr rešpekt nad samotnými starými dušami. ,,Haló?"ozvala som sa ku nim, horiaca zvedavosťou, či ma započujú.

//Kasperské lovisko cez Floremare

Cesta sa spomaľovala a spomaľovala. Nech som sa na pachy zvierat v okolí akokoľvek sústredila, zohnať niečo pod zub v zime, ak to nie sú ryby, je pre mňa až nemožná úloha. Nechcela som však poľavovať. Nemohla som, veď som bola lovcom! Lenže keď koristi skrátka nie je, nič nenarobí ani ten najskúsenejší lovec. A tu som neplnila žiadnu výzvu, ale súril ma čas. Kto vie, čo si Romilly zmyslela. Že som ju naschvál nechala. Alebo sa mi niečo stalo a ona sa ma vyšla hľadať a tak sa už nikdy nenájdeme...Miestami som až rozmýšľala, že sa vrátim, ale aký by to malo zmysel? Na lov by som musela vyjsť tak či tak, a toho som bola schopná len ja. Naozaj som nechcela byť negatívna, ale nevyzeralo to, že sa Romilly uľaví tak rýchlo. Vzdychla som a pokračovala ďalej s ňufákom a sluchom na pozore - čo iné mi zostávalo? Našľapovala som len ako tieň vyčkávajúci na obeť. Občas som prikladala uši k snehu, aby som lepšie započula prípadné odhalenie koristi. Už som bola zúfalá, pretože som sa nemohla vrátiť s prázdnymi labkami. Usilovné hľadanie našťastie malo výsledok. Akonáhle sa ku mne donieslo šuchotanie, vhupla som do snehu a odhadzovala ho okolo seba. Vynorila som sa s prvým úlovkom. Nasledoval druhý a ja som si tak mohla vydýchnuť z úľavy. No stopy druhého ma zaviedli do lesa, ktorý mi bol akosi známy.

//Strom duší

//Hvozd stratených cez les Taldren

Kráčala som pomedzi stromy takmer nehlučne. Les bol stále podivne tichý, až som mohla jasne počuť vlastný dych. Sem- tam som sa z uistenia za sebou obzrela, ale zdalo sa, že som snáď jediný živý tvor v tomto lese. Niekedy by ma to desilo, ale atmosféra tu bola zvláštne pokojná. Akoby tu niečo zabraňovalo vstúpiť narušiteľom. Čiernobiele okolie nebolo mŕtve a strašidelné, hoci to bolo to, čo spájalo to zakliate miesto, z ktorého sme utiekli a toto. Vytváralo tichý snový svet, pri ktorom som občas mala pocity, že si to len namýšľam. Ale keď som sa bližšie pozrela, skutočne to bolo tak. Kmene stromov neboli tmavohnedé, ale uhľovo čierne. A sneh nemal modrý nádych ako zvyčajne. Viac som sa však nad tým nezastavovala, preto som si až celkom neskoro všimla, že po prejdení pomedzi dva prastaré stromy sa farby začali oživovať. Kto vie, čo to vlastne mohlo byť. Zo zvedavosti som sa obzrela, ale čiernobiely svet uzavrel svoju bránu a vrhol ma do toho normálneho. Cítila som sa opäť ako predtým - plná chuti do akcie a dobrodružštva! Dobrodružstva...s Romilly. Pri pomyslení na ňu ma chytili obavy. Chudák, vyzerala byť hrozne oslabená. Nesmiem sa dlho zdržať. Tentokrát nezabudnúť!

//Žiarivý les cez Floremare

Večer bol pokojný. Sneh padal len zľahka, a teploty taktiež neboli hrozivé. To bol priam ideálny čas na cesty, možno aj nejaký lov. Hádam by aj bolo divné, keby som po takých cestách nevyhladla! Musela som však počkať na reakciu Romilly, no kedy sa zobudí, bolo otázne. Zatiaľ som z úkrytu nepočula žiadne zvuky,čo naznačovalo, že som ju nezobudila, čo som bola rada, ale... Mne už do spania nebolo. Bola som vyspatá do ružova a pripravená na nejakú akciu. Keď sa z úkrytu ozval tichý, ešte ospalý hlas Romilly, začala som pochybovať, že pôjde so mnou. Nakukla som dovnútra, keď svetlohnedá ešte mala niečo na srdci. Rozhodne nevyzerala živo ako ja. Moje obavy mi potvrdila, ale nepovedala mi, čo ju trápi. Ani nemusela. Sužoval ju skoro rovnaký kašeľ, podľa ktorého som ju našla v lese. Povzdychla som si, no zmĺkla. Netušila som, medzi ktorou možnosťou sa rozhodnúť. Bolo mi ľúto ju opustiť, ale čo keď chcela byť sama? Už sme stratili Šedého, bola by škoda, keby som sa oddelila aj od Romilly. ,,Ja sa zachvíľu vrátim. Len si nájdem niečo pod zub,"navrhla som nakoniec, čím som dúfala, že odtiaľto nezmizne. Potom som sa obrátila a stratila sa pomedzi stromami.

//Kasperské lovisko cez Les Taldren

Zaspala som ešte skôr, než som si všimla Romilly, ktorá sa ku mne vtesnala do úkrytu. Úkryt bol asi tak akurát pre nás, ale stále sme sa museli schúliť do klbka. Môj spánok bol pokojný, nemala som žiadne sny o tom, ako si po mňa prišli duchovia zo spáleného lesa alebo podobné nočné mory. Skrátka nič. Tma. Spánok sa tak stal vytúženým oddychom, pri ktorom ma nič nerušilo a mohla som sa z neho zobudiť znova svieža. Aj keď som sa zobudila možno trochu nepríjemným spôsobom a celkom nedobrovoľne. Zo spánku ma vyrušila pichľavá bolesť, ktorú som ešte v polospánku ignorovala, ale pomaly som sa začala prebúdzať. ,,Au,"zastonala som a zavrtela sa, čím bolo dosť možné, že som zobudila aj Romilly. Musela som tak prekonať svoju ospalosť, vyjsť z teplého úkrytu a pozrieť sa, čo mi to tam vadí. Na vine teda boli ježkove pichliače, takže úkryt bol už zabraný. Obrátila som pohľad k oblohe, aby som mala poňatie o čase. Zapadajúce slnko ohlasovalo večer. A my sme tu prišli niekedy v strede dňa, takže o nevyspatosti som nemohla hovoriť. A bezpochyby som nejakú tú energiu nabrala, preto sa mi do spánku vracať nechcelo. Nechať však Romilly opäť samú som v pláne nemala.

//Les Taldren

Keď sa čas preťahoval a preťahoval,okolité zvuky úplne stíchli tak, že sme ledva počuli vŕzganie snehu pod labkami. Akoby zima nebola dosť monotónna a bledá, v tomto lese začala strácať farbu ešte viac. Mohol to byť obyčajný klam, ale upokojovalo ma to, pretože presne to sme potrebovali - skrátka sa zastaviť v čase! Už som nekráčala, ale unavene sa zvalila vedľa hrubého kmeňa stromu. Zívla som si a zatvárala oči od nahromadenej únavy. Akoby samotný les vedel, že potrebujeme odpočinok a on nám ho doprial čo najlepšie, ako len dokáže. Cítila som sa tu bezpečne ako ešte nikdy predtým. Snáď len v domove som sa cítila takto. Bol to úplný protipól spáleného lesa, z ktorého sme len nedávno vybehli. Toto miesto odháňalo naše starosti a dotieravé myšlienky do ďalekých krajín a unášalo nás do spánku. Ešte skôr, než som spánku úplne podľahla, som sa horko-ťažko vopchala do dutiny v strome. Bola akurát priestranná, a keďže Romilly nebola odomňa omnoho väčšia, pokojne by sa zmestila.

//Lúka Yesad cez Staré močiare

Zastavila som a čakala na Romilly, ktorá s tým kašľom ledva popadala dych. Ťažko povedať, ktorá mala horší zážitok - ja stretnutie s temným bohom a ona osamotená v mŕtvom lese. Ale, koniec dobrý, všetko dobrý. Žiadni zlí duchovia nás nedolapili a tak sme mohli tieto nepríjemné spomienky zahodiť za hlavu a zobrať si ponaučenie - dávať si pozor na takéto miesta. Keďže sme boli od lesa dostatočne ďaleko, nemala som problém sadnúť si a nabrať trochu síl, pričom som chcela dorozprávať svoj zážitok. ,,Áno, presne tak,"odpovedala som na jej otázku. Romilly to však odložila na neskôr, tak som súhlasila. Oddych nadovšetko. Predsa som len chcela vysvetliť čo najlepšie, ako som vedela a ešte raz si to v hlave ujasniť.
Keď som však vstala, čakalo ma nepríjemné prekvapenie. Sadla som si do blata! Povzdychla som si. Boli pred nami močiare a ak sme si chceli oddýchnuť, nemali sme inú možnosť, než sa cez ne prebrodiť. Neboli natoľko rozsiahle, takže sme dovideli na les hneď za nimi, ktorý však vyzeral už príjemne. Prechádzanie cez močiare však bolo rovnaké trápenie, ako prechádzanie cez zakliaty les. Miesto to nebolo o nič prívetivejšie.
S vypätím posledných síl sme náš cieľ dosiahli a mohli si naplno vydýchnuť, pretože bolo po všetkom. ,,A sme tu,"riekla som. Les poskytoval mnoho dutín ako úkryty a z prastarých stromov vyžaroval pokoj. Všetko sa spomaľovalo a bledlo, akoby sme zastali v čase.

//Hvozd stratených

//Tichý svet cez Podivný les

Ufučaná som rýchlym krokom preplietala pomedzi stromy tým istým smerom, aby som nás od tohto zakliateho lesa odviedla preč. Ponurých miest bolo viac než dosť. Keby sme tu zostali dlhšie, zbláznili by sme sa! To som mohla s istotou tvrdiť. Už som potrebovala normálne denné svetlo a miesto, kde sa nemusíme tak úzkostlivo obávať, či spoza rohu na nás nevyletia duchovia. Nanešťastie bol však les až príliš rozťahaný, naviac sa v strede začínal meniť a strácať aj tie posledné útržky svetla. Stromy a kry hustli, popol sa menil na čiernu hlinu a blato. A nám sa samozrejme podstatne ťažšie kráčalo, miestami som až mala pocit, že sme v pasci. Nádejne som si nahovárala, že sme mimo dosahu Azraela, no v hĺbke srdca som pravdu vedela - prečo by mal mať moc len vo svojom lese? Kedykoľvek a kdekoľvek nás mohol zmietnuť z povrchu zemského ako také zrnko piesku. Stále však platil fakt, že tu bolo mnoho zlých síl, ktoré na nás mohli striehnuť na každom rohu. Možno som bola príliš veľký bojko, ale niekoho ako mňa vydesia takéto zážitky veľmi ľahko.
Keď stromy riedli a les sa rozostupoval, naša nádej rástla. Vystrčila som ňufák na čerstvý vzduch a ufúľaná vyliezla z krovia. Otrepala som sa od najrubšej špiny, ale chcelo to vykúpanie sa. Keď sa za mnou objavil aj svetlohnedý kožuch Romilly, pokračovala som cez lúku. Cestám sme museli dať stopku a namiesto nich si dopriať oddych. ,,Tak," pustila som sa do rozprávania, ,,Vieš koho som stretla? Azraela! Samotného Azraela. Vieš, kto to je?" nedokončila som príbeh, ale položila otázku. Prípade keby nevedela, vysvetlila by som jej to a príbeh by lepšie chápala.

//Les Taldren cez Močiare

//Azrael

Otvorila som oči. Šedé denné svetlo sa rozjasňovalo na konáre stromov,na ktorých sedel početný kŕdeľ vrán. V lese však bolo hrobové ticho. Hlučnosť by tomuto mŕtvemu čiernobielemu svetu ani nesedela. Zrak som obrátila na svoje kedysi biele labky, teraz sivé od popola. Svoj nedávny zážitok som si pamätala naozaj živo, ale nechcelo sa mi na stretnutie s vládcom zla spomínať. Postavila som sa na labky a rozhliadala sa po Romilly. Myslela som len na ňu, veď ako sa o mňa len musí strachovať! Nevedela som, ako dlho som bola preč, ake mohli to byť aj hodiny. To by však znamenalo, že svetlohnedá sa vydala kadeľahšie a naša skupinka by sa pravdepodobne už nikdy nestretla...Pokrútila som hlavou. Odkedy mám takéto myšlienky? Tieto temné miesta na mňa nevplývali dobre. Neboli to miesta pre nás. Pridala som do kroku a snažila sa nepanikáriť, keď Romily nikde. Ani sa neozývala, ani som nepočula akékoľvek zvuky. Napriek tomu, že toto miesto bolo nezvyčajne tiché. Chaoticky som behala sem a tam, nevediac, či sa točím do kruhu. Skúsila som sa teda pozorne započúvať, a mala som to. Žeby ten kašel patril jej? Zanedlho som našla Romilly, dusiacu sa kašľom. ,,Tu som, tu som!"vybehla som spomedzi kra, sivá takmer na nepoznanie. ,,Neuveríš, čo sa mi stalo. Ale vyrozprávam potom, najprv preč z tohto miesta,"povedala som a rýchlym krokom šla náhodným smerom.

//Lúka Yesad cez Podivný les

//Tichý svet

Pád bol tvrdý a bolestivý, no zároveň tak rýchly, že som ani nestihla vyjaknúť, aby som na seba upozornila Romilly. V prvých sekundách som nevedela, kde som a čo sa deje, preto sa najprv spoliehala na pomoc Romilly. Nevedela som si ani predstaviť, aký aj ona musí mať strach. To ma však netrápilo dlho, pretože, vlastne som bola v nebezpečenstve ja, nie ona. Tam vonku bolo bezpečno, hoc to tak nevyzeralo. A obávam sa, že by ma už ani nenašla, ani keby prepátrala každú štrbinu v lese. Ocitla som sa na mieste, ktoré sa otvára len niektorým...Chcela som kričať, ale zo šoku a bolesti sa mi z hrdla dralo len čosi smiešne podobné vrčaniu. Myslieť na priateľku bolo bohužiaľ to posledné, pretože zlo, ktoré som v tejto temnote cítila už od prvej chvíle, mi zvieralo hruď a spôsobovalo návaly paniky. Jeho prítomnosť sa ku mne približovala a vnímala som to napriek tomu, že som mala otupené zmysly. Nemala som ani potuchy kto, alebo čo by to mohlo byť. Vedela som jedno : bolo to pradávne zlo vo svojej pravej podobe. Predstavil sa mi bez toho, aby riekol čo i len slovko. Dunivý smiech, odrážajúci sa od stien a nespočetne veľa chodieb jaskyne mi napovedal, s kým mám tu česť. Azrael, Azrael, ozývalo sa mi v hlave. Nevedela som rozlíšiť, či je to prelud, upadla som do nočnej mory alebo som sa s ním skutočne stretla. Zdalo sa to tak reálne, ešte viac, než obyčajný život tam hore. Stretnutie s tým, ktorý mohol za všetky zloby na tomto svete ; a švihnutím chvosta by nás premohol. ,,Pozrime sa, prvý odvážilec. Len škoda, že taká krehká dušička,"prehovoril. Už som mu mohla dívať do tváre. Z očí do očí. Tie však mala sklopené a neodvážila sa pozrieť do tých Azraelových. Na ten pohľad by som nebola pripravená. Bola som skrátka na zlom mieste v zlom čase.  ,,Len zvláštna, nešťastná náhoda, ktorá sa tu nemala dostať,"pokračoval. Jeho hlas ma zamrazil na mieste a rozliehal sa v hlave. Bol všade, prichádzal zo všetkých kútov. ,,Tak čo tu vyzvedáš? Ty by si chcela vedieť pravdu?!"stiahla som uši k hlave. Nič som nechcela, to snáď nevedel? Isteže vedel. Len sa živil mojím strachom. ,,Ale noták, keď si si tu tak drzo nakráčala, bez ujmy neodídeš,"spaľoval ma pohľadom. Už dávno som sa triasla ako osika a neodvážila sa prihovoriť čo i len slovka, ktoré by sa mi stalo osudným. Priala som si, aby sa táto nočná mora všetkých môr skončila. ,,Och, prosím, urobím všetko, čo bude treba,"prosila som so slzami v očiach. Chlad, hnilobný smrad, stiesnenosť jaskyne a prítomnosť tej najhoršej sily robila toto miesto najstrašnejším na svete. A vtom...mi do oka udrel odlesk z bohatstva za Azraelom. ,,Mám len kamienky, to je všetko, čo môžem ponúknuť,"vzlykala som a predložila ich pred seba. Skrátka sa zjavili. Keď som zbadala Azraelov záujem, pocítila som pozdvihujúcu nádej. ,,Tak ty na to ideš takto, áno?!"stočila som sa ešte viac do klbka. ,,Nuž dobre, z teba nebude nič. Taká obyčajná, zbytočná, úbohá dušička, len si nemysli, že ma o niečo ochudobníš," hovoril,no úsmev smeroval na kamienky. Netušila som, o čom rozpráva, ale pociťovala som v sebe niečo zvláštne. Akoby by mi niečo dodalo silu, ale nechápala som! Možno ma tento zážitok posilnil? Zlo sa tak náhle začalo vzdiaľovať a ja ocitať späť tam, kde som mala byť.

//Tichý svet
---------------------------------
Nákup
Mágia myšlienky - 400 kamienkov a 15 krištáľov
Uplatňujem zľavu 20% - teda platím 320 kamienkov a 12 krištáľov (ak sa to počíta na obidve?)

//Azraelov kruh

Našťastie som nás od podivného kruhu vyviedla skôr, než nás temná atmosféra úplne pohltila. To miesto zrejme dobre vedelo, prečo nás od seba odohnalo. Niekto ako my tam nemá čo hľadať. Skôr pre líšky s nekalými úmyslami, tie by sa tam zdržali a pravdepodobne vedia, aký účel toto miesto má. Ale bŕŕ, stretnúť niekoho takého!
Pridala som do kroku a spomalila až vtedy, kým sme na kamene už nedovideli. Vtedy som spomalila a vydychovala. Síce sa nám uľavilo, ale nepríjemné ozveny tých pocitov, ktoré sme tam zažívali, ešte stále len odznievali. ,,Nielen duchovia. Akoby nás tam strašili zlé sily od výmyslu sveta,"fučala som z toho behu, ktorý ma rovnako unavil. Nepochybne som bola rada, že som mala nejakého spoločníka po boku. Aj keď nebola o nič silnejšia než ja, jej spoločnosť mi dodávala odvahu. Pri kráčaní som hľadela do zeme, takže som veľmi nedávala pozornosť tomu, kam ideme. Pohľad pred seba ma však zdesil. Ocitli sme sa na mieste rovnako mŕtvom, tmavom a desivom. Prechádzali sme cez spálený les, v ktorom som ani nevidela inú farbu než čiernu. ,,Kam som nás to zaviedla,"ustarostene som povedala, pričom sa otočila, ale Romilly ešte nevidela. Namiesto toho som sa pošmykla a stratila sa v tme...

//Azrael

Nech som si domýšľala ako chcela, tento podivný útvar z balvanov bol podivný už od prvého pohľadu. Že to nebolo vytvorené náhodne a prírodou, nám bolo jasné. Bola som si istá, že podobných vecí je tu mnoho a mnoho, ale nie je sa koho pýtať a zdá sa, že tieto zvláštnosti tak zostávajú neprávom nepovšimnuté. Pravda, za tie tri letá, čo som tu strávila, som stretla skutočne málo líšok a o to menej som mohla považovať za kamarátov. Považovala som to tu za pusté, preto sa nebolo diviť, že takéto útvary padajú do zabudnutia. Avšak tento bol niečím iný. Prikývla som na slová Romilly, ktorá taktiež z tohto miesta nemala dobrý pocit. Akoby priťahovalo všetko zlo a nahromaďovalo stuhnutú atmosféru. Až som mala pocit, že stále plní svoju úlohu a odháňa...všetkých živých. Čím dlhšie som tu bola, tým viac mi ubúdali pochybnosti, že sú to len prosté kusy balvanov naskladaných na sebe, už dávno mŕtve. Ako som vôbec mohla spochybňovať, že je to už dávno neaktívne? Strašidelné čosi vo vzduchu ma prinútilo, aby sme si šli po svojich. ,,Rozhodne sa mi to nepáči. Nemáme na čo čakať, poďme," oznámila som a vydala sa kadeľahšie.

//Tichý svet


Strana:  1 2 3 4 5 6 7 8 9   další » ... 15


Uživatel