Discord slouží pro rychlejší komunikaci mezi hráči a vedením. Také se zde konají rychloakce, při kterých si můžete občas vydělat pár kamínků navíc.

Příspěvky uživatele


< návrat zpět

Strana:  1 2 3 4 5 6 7 8 9   další »

Kotúľala som sa z jednej zatáčky do druhej a ja som mala čo robiť, aby som nevyvrátila obsah môjho žalúdka. Bezradne som kňučala, aby to už skončilo a pazúrikmi sa pridržať. Našťastie sa tunel prestal zvažovať strmo dole a ja som sa konečne zastavila. Rozpľasla som sa na nerovnom ľadovom povrchu a spamätávala sa z toho, čo sa mi stalo. Najprv som sa sústredila len na krútiaci sa svet pred mojimi očami, no to nebolo jediné, čo ma trápilo. Takže, stratila som sa v akomsi podzemnom ľadovom labyrinte. A ešte som aj stratila Siphra, ktorý je kto vie kde.
S námahou som vstala a zablikala očami. Už sa mi pred očami tak nekrútilo, ale stále mi bolo zle. Chcela som nájsť Siphra, a potom uvidíme, čo ďalej. Riadila som sa podľa pachu, ale aj tak to nebolo ľahké. Musela som ísť smerom hore, a keďže sa mi labky šmýkali, trvalo mi to poriadne dlho. Ale cítila som, že je Siphr blízko! A potom sa zrazu na mňa vyvalil, až som sa mu len tak uhla, aby ma so sebou nenabral. Zastavil sa na rovnej ploche a ja som sa pobrala naspäť za ním. Tak sme sa ocitli v malej, úzkej miestnosti, ktorá sa rozvetvovala na ďalšie tri tunely. Tentokrát viedli prudko nahor. Otočila som sa ku Siphrovi a spustila: ,,Ach, tak tu si! Vieš, ako som sa bála? Doteraz sa mi krúti hlava! Ale to je jedno, čo budeme robiť? Asi... sme sa stratili."povedala som, pričom som bola každou vetou čoraz tichšia. ,,Naspäť sa už asi nevrátime, ale pozri, tieto tunely vedú nahor, možno je to východ?"

Siphrovi sa to tu páčilo tiež. Akoby aj nie, veď komu by sa tu nepáčilo? No kto by ale čakal, že v takej nehostinnej oblasti sa bude ukrývať čosi také? Aj to je samozrejme dôvod, prečo je tu tak málo lišiek. A ku tomu je tu ten úkryt tak schovaný, že o ňom máme šancu vedieť len my. Škoda, naozaj je tu tak málo polárnych líšok? No kto by na to neprišiel, Arisa...ozval sa môj kritický hlas v hlave. Potriasla som hlavou, aby som odohnala tie myšlienky a sústredila sa na len zostupovanie chodbou, aby som sa nešmykla a nezačala sa kotúľať, pretože to bolo čím ďalej, tým strmšie a k tomu sme i zostupovali po šmykľavom mechu. Bola som zároveň rada, že som cez chodbu nemusela zostupovať sama - mala som pri sebe Siphra. Predsa by som sa len bála tu ísť sama, veď neviem, čo ma čaká na konci tunelu. Vyzeralo to tu magicky a tajomne, určite sme tu nemuseli byť sami a... Keď mi napadlo, čo za príšery by sa tu mohli skrývať, musela som opäť odohnať tie nepríjemné predstavy.
Uľavilo sa mi, keď sme došli na koniec. Ocitli sme sa v menšej miestnosti, opäť s tými istými hubami. Rozvetvovalo sa to tu však na ďalšie tunely. Zatiaľ čo Siphr privoňal ku hubám, ja som nakukla do jedného z tunelov. Tunel tu bol tak úzky, že by som sa tam vošla len ja, a viedlo to strmo dole. Ďalší tunel bol oveľa širší, viedol však rovno a postupne sa zužoval. Vychádzalo z neho žlto - modré svetlo z húb. Nevedela som prečo, ale tento ma lákal viac ako ten druhý... Tak som doň vstúpila a kráčala smerom, ktorým ma viedol. Po pár metroch odpočoval doľava. Potom doprava. Potom opäť doľava, a nakoniec do miestnosti s nízkym stropom. Steny boli pokryté ľadovou vrstvou, preto som sa mohla pozrieť na svoj obraz, aj keď trochu pokrútený. Celú miestnosť tu osvetľovali hubičky so svojou žlto - zelenou žiarou a zo stropu viseli cencúľe. Tak sa mi tu páčilo, až ani neviem, čo som urobila, na tom ľade som sa pošmykla a rovno sa kotúľala do jedného z tunelov. Vydala som zo seba jeden divný piskľavý výkrik a pokúšala sa pazúrikmi o niečo zachytiť, ale ja som sa len kotúľa a kotúľala ďalej. Krútil sa so mnou celý svet. Nikdy som sa ešte takto nevyľakala!

//Polárna skala

Posledný krát som sa obzrela za snežnou krajinou a potom som sa otočila, aby som vkročila do otvoru v skale. Nebola tu tma, ako som čakala. Cestu cez chodbu nám osvetľovali svietiace huby. Kráčali sme po jemnom mächu. Zapôsobilo to na mňa útulne, už v prvom okamihu sa mi to zapáčilo. Ešte viac očarená som však zostala, keď sme sa vynorili v 'hlavnej miestnosti'(dalo by sa nazvať.) V strede bolo jazierko s priezračnou tyrkysovou vodou a uprostred neho strom s ružovými listami na malom ostrovčeku. Okrem svietiacich húb tu svetlo poskytovali aj otvory v jaskyni, ktoré prepúštali slnečné lúče. Z tejto miestnosti vychádzali ďalšie malé tunely, ktoré smerovali do ďalších miestností. Preskúmať to celé by mi zabralo dlho, to pre mňa však nebol vôbec problém. Zatiaľ som úkryt len v tichosti obdivovala a držala sa pri Siphrovi. Jeho slová ma vythrli zo zamyslenia. ,,Nie, určite nie. Toto je najkrajší úkryt aký som videla," odvetila som, úprimne. ,,Len škoda, že o ňom vieme len my. Je to tu obrovské, zmestilo by sa tu mnoho lišiek. A k tomu je to naozaj krásne, no komu by sa to nepáčilo? Ale viem, jasné, neboj, nikomu o tomto úkryte nebudem hovoriť, je to len naše,"vyjadrila som svoje myšlienkové pochody nahlas a stále sa rozhliadala. ,,To teda hej!" Poďme sa pozrieť tu!"vyrazia som s vrtiacim chvostom ku jednému z tunelov, ktorý bol dostatočne široký na to, aby tam vliezol aj on. Vyžarovalo z neho ružovo - fialové svetlo a ožarovalo i mech, ktorý naberal farbu podľa svetla z húb. Tunel viedol strmo dole, a na mechu sa mi dosť šmýkali labky...

Malá rodina? To znelo super! Zatiaľ sa mi to tu veľmi pozdávalo. Konečne som našla niečo ako domov, kam by som sa mohla vracať a nie sa len túlať po krajine, to ma nebavilo. Už dávno som sa chcela usadiť a teraz sa mi to konečne podarilo.
Počúvala som rozprávanie Luny o členoch skupiny. Nikoho z nich som nepoznala, okrem Bear a Crona. Len, bola to trochu škoda, pretože sa podľa jej rozprávania asi dvaja zo skupiny dlho neobjavili na území. Ale predsa len je lepšie, keď je skupina malá, pretože, no, je to taká malá rodina a členovia sú si bližší. Ani sa nečudujem, keďže v takomto prostredí veľa košieľ nežije, jedine polárky, ale tých tu asi nebude veľa, škoda. Koľko lišiek je asi v tomto kraji celkovo?
Po niekoľkých minútach kráčania sme sa zastavili pred úkrytom. Pozrela som sa na Luny. Zrejme chcela ešte niečo dodať, tak som počúvala. Ďalšia líška? Kde? Nemusela som dlho pátrať. Kdesi v diaľke som videla oranzovo-čiernu šmuhu. Kývla som. Luna odišla a slová sa ujal Siphr. Stále som sa nemohla zbaviť myšlienky, že sme sa už niekedy videli.
Vošiel do úkrytu a ja som ho nasledovala, keď mi položil otázku. ,,No, vlastne áno, dalo by sa to tak povedať."

//Jaskyňa Borelae

Trochu ma prekvapilo, keď Luna povedala, že skutočne nedostanem žiadnu úlohu, aj keď som to očakávala. Síce na konci vety spomenula to, že by som sa mala vyhýbať ľadovým medveďom. Samozrejme som vedela, že to bol len vtip. ,,Od tých sa budem držať čo najďalej, "pousmiala som sa.
S funkciami to však dopadlo trochu inak, než som očakávala. ,,Dobre teda, " kývla som hlavou a otočila sa na šedého lišiaka, Siphra(pretože Luna mohla myslieť len jeho). Potom však Siphr prehovoril a ja som mu musela dať tiež za pravdu. Už som na tú búrku úplne zabudla. Keď som zdvihla zrak ku oblohe, nevyzeralo to dobre. Mračná boli stále tmavé a meluzína sa ozývala vzduchom. Trochu som sa zľakla, keď sa k meluzíne pridal aj blesk, ktorý preťal oblohu. Lenže kde sa skryť, tu na otvorenej pláni? Pozrela som sa na Lunu a ihneď som sa vydala za ňou. Počas cesty ma napadla jedna otázka. ,,Aká veľká je približne vaša skupina? "

V napätí som čakala a prešľapovala z labky na labku. Keď Luna konečne prehovorila, bolo ešte ťažšie moje nadšenie udržať pod kontrolou. Vážne? Takže môžem? Už som v skupine? To je super! Už som jej chcela ďakovať, no potom tu bolo jedno ale. No išlo len o pravidlá. Po jej dohovorení som kývla hlavou. Samozrejme, na tie som zabudla, ale fakt to nebolo nič hrozné a každý, kto by sa chcel pridať do skupiny, by s tým počítal. ,,Tak to veľmi ďakujem! A... Vážne nemusím splniť nejakú úlohu, nič? "No neviem, nejak sa mi to nezdalo, bolo to dosť ľahké. Ja by som bez problému niečo ulovila, alebo našla... Ale keď tak, tak dobre, nie že by mi to vadilo.
Luna sa ma však potom spýtala na moje schopnosti. Nad týmto som sa už musela zamyslieť. Neprestajne som vrtela chvostom, aj od nadšenia z toho, že som (pravdepodobne) bola prijatá aj nad rozmýšľaním. Najprv ma napadla funkcia liečiteľa, ale naštastie som sa stihla včas zastaviť. Naozaj by som mala najprv rozmýšľať, než niečo vypustiť z úst. Bylinky i veci okolo toho mi išli(celkom) ale nie na takej úrovni, aby som niekoho vyliečila. V tom by sa mi nedarilo. Nenapadlo ma nič vhodnejšie, než byť lovkyňou. V žiadnom prípade som nechcela zostať bez funkcie. Keď už som sa v skupine ocitla, bolo mojou povinnosťou pomáhať iným členom. ,,A čo keby som bola lovec? "predniesla som svoj návrh.

Líška mi potvrdila, že Luna je skutočne ona. Vtedy moje nadšenie stúplo, až sa mi chcelo skákať od radosti, no musela som sa zadržať. Ukľudni sa, našepkal mi môj vnútorný hlas. Pravda, musím sa správať normálne. Aspoň teraz, inak sa do skupiny nedostanem. Už som chcela spustiť ďalšie slová, no Luna ma predbehla. Zakývala som hlavou. ,,Viem, viem. Doviedol ma tu Tyerin, aj mi povedal o tejto skupine. Takže... Rada by som sa ku vám pridala, "podarilo sa mi to povedať už trochu pomalšie a zrozumiteľnejšie, no moje nadšenie sa jednoducho nedalo skrývať. Vedela som, že ma do skupiny nemusí prijať, ale... Za skúšku nič nedám. Nedočkavo som teda čakala na jej odpoveď a pohľadom niekedy uletela i k šedému lišiakovi. Naozaj som ho nikdy nevidela? No, stretla som podobného lišiaka v tom úkryte, no potom sa to akosi zvrtlo, niečo ma odtiaľ vyhnalo. Doteraz si to neviem vysvetliť. Vážne to nie je on? Nedočkavo som sa pozrela na Lunu a švihala chvostom. Neviem, či som bola niekedy viac v napätí! Dokonca som už úplne zabudla na blížiacu sa búrku a kvíliaci vietor.

,,Tak maj sa, "zvolala som ešte za Tyerinom a sledovala ho, až dokým nezmizol v záplave bielej. Zalial ma pocit neistoty - čo teraz? Kam ísť? Nepoznala som to tu, ľahko by som sa tu mohla stratiť a bola som na to sama. Teraz, keď som osamotela, som stratila svoju odvahu, hoci sa ma môj vnútorný hlas snažil povzbudzovať. Poobzerala som sa, aby som sa uistila, či skutočne nie je nikto nablízku. Nikto, hoci som cítila pach Brae a Crona, ale slabol. Povzdychla som si a asi po dvoch minútach státia som sa akosi váhavo vydala vpred a snažila sa zachytiť nejakú líšku, ktorá by ma prípadne vedela nasmerovať. Ale jednu výhodu to malo - bola som vo svojom domácom prostredí. Aj keď som to za domov ešte považovať nemohla, ale potešilo by ma, keby som tu mohla ostať, pretože by sa mi tu darilo určite lepšie než v nejakom lese.
Zdvihla som zrak k oblohe. Nezdalo sa mi to. Po oblohe sa šírili tmavé mračná, a vyzeralo to, akoby sa malo každú chvíľu rozpršať. Ani som nevedela určiť, aká časť dňa je, pretože mi čas utekal pomedzi labky, no odhadovala som to na ráno. K mrakom sa z diaľky pridalo aj kvílenie, ktoré naberalo na intenzite. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa blíži búrka... Až ma striaslo. Z ťaptavej chôdze som prešla do behu. Počasie mi ešte len ubralo na nálade.
Zrazu som začula hlas. Spozornela som, no najprv si myslela, že to bola len meluzína. Otočila som sa tam, odkiaľ zvuk prichádzal a naslepo som sa za ním rozbehla. Zanedlho som zbadala dve líšky, jedna polárna a druhý bol šedý lišiak, ktorý mi prišiel povedomý, no viac som sa venovala polárnej. To mi dodalo nádej. Hneď sa mi uľavilo. ,,Och, ahoj! Som Arisa a dĺĺho som ťa hľadala, ty si Luna, však? " vybafla som na polárnu svoje slová, ktoré som už mala vopred pripravené a od nedočkavosti vrtela chvostom.

––––––
✓ Odměna za aktualitu připsána img

Ušiak bol ticho. Teda, namiesto toho, aby nám povedal, čo sa dialo, sa nám začal smiať. Skleslo som sa zatvárila. Bolo viac než jasné, že si z nás vystrelil. A mne sa to nepáčilo. Určite ani Tyerinovi nie. Na tom nebolo nič smiešne. Nespokojne som zafuňela. Čím viac, tým ďalej hladná som bola. Moja nálada bola pod bodom mrazu. Nie, tu som sa jednoducho nemohla utešovať, udržať si pozitívnu náladu sa nedalo. Nič, vôbec nič sa nedarilo. Boli sme hladný a mrzli(teda ja som nemrzla, ale Tyerinovi musela byť určite zima) sme kdesi v neznámej polárnej oblasti, pričom si z nás akýsi posol jari urobil dobrý deň.
No nechcela som nad tým fňukať, keďže sa tým nič nevyrieši. Na toho zajaca som chcela zabudnúť. Vysvetlenia sme sa aj tak nedočkali, pretože ako rýchlo sa tu objavil, tak aj zmizol. Otočila som pohľad na Tyerina. ,,Nechcem ťa tu ďalej držať. Ďakujem ti, že si ma sem priviedol... Ja asi sa pokúsim nájsť Lunu, "povedala som a vstala. Kľudne mohol odísť, určite mu tu nebolo príjemne a nemusel tu byť kvôli mne.
Tak som sa teda vydala preskúmavať tento kraj, to, či za mnou Tyerin za mnou pôjde, som nechala na ňom. Vetrila som a nasávala všetky pachy.

Zajac sa nijako neozýval, tak som len mykla plecami a pustila sa do jedenia. Zobrala som svoj prvý úlovok do tlamy a zahryzla sa, keď... No, kuriatko jednoducho zmizlo predtým, než som ho stihla zjesť. Namiesto neho som mala tlamu plnú pierok. Zmätene som zatriasla hlavou a vypľula pierka. ,,Čo to...? "s otáznikom v očiach som pohliadla na zajaca. Zostali mi tu ešte ďalšie. Lenže ani na druhom som si nepochutila, pretože som zase len vypľula pierka, takže som z toho nemala nič. Pozrela som sa na tretie. Už som to chcela skúsiť zase, no zastavila som sa. Toto kuriatko som si chcela nechať, keby náhodou, pretože pravdepodobne by sa tiež premenilo len v pierka. Drcla som na zadok a dožadovala vysvetlenie od ušiaka. Asi si z nás naozaj urobil srandu. No mne to vtipné neprišlo. Dosť hladná som bola predtým a teraz som bola ešte viac. Narýchlo som sa otočila ku Tyerinovi, či sa mu to stalo tiež. Nechápala som to, vôbec.

,,To teda ani ja,"odvetila som Tyerinovi. Kto by tomu rozumel? Len tak si sedíte na snehu, zrazu sa pred vami z ničoho nič zjaví polárny zajac, ktorý dokonca vie rozprávať a povedal vám, že na tamtom mieste sa zjavia kuriatka. Stála som teda tam, kam ušiak ukázal, no nedialo sa nič. Robí si z nás srandu? To teda nie je pekné, naozaj sme hladní. Keď sa ani potom nič nedialo, už som vedela,, že to bol len vtip. A my sme mu naňho naleteli. Pff, mohol byť rád, že ho nechceme uloviť! Avšak, zanedlho som to musela odvolať. Nie, hovoril nám pravdu. Ani som sa nenazdala a predo mnou sa objavili žlté malé kuriatka. Presne tak, ako sľúbil. Neváhala som a vrhla sa do lovu. Kuriatka sa mi nažili utiecť, až na jedno, ktoré bolo trochu pomalšie, než ostatné. Prebehol po mne pocit viny, že som ho usmrtila. No, líšky niečo musia jesť.
,,Hm, ďakujeme,"poďakovala som sa zajacovi, pričom prežúvala. Za čo sme si toto zaslúžili?
Za pár minút som mala ulovené aj druhé, len za týmto som sa musela trochu prebehnúť. Vrátila som sa spať ku Tyerinovi a zajacovi. Do tretice sa mi podarilo uloviť a zjesť aj posledné, no štvrté sa mi už nepodarilo, tak som to nechala tak a sadla si. ,,A čo ďalej?"nedočkavo som švihala chvostom po snehu.

Tak, a máme tu VYHODNOTENIE!

Zúčastnili sa 3 hráči. Nie je to až tak veľký úspech, no aj som s tým počítala, keďže išlo a akciu viacmenej založenú na vašej kreativite a kreslení. Avšak, moc ďakujem tým hráčom, ktorý sa zúčastnili. Všetky výtvory boli super, pobavili :3

Poďme k  odmenám:

Lucky  získava 45 kameňov a 1 krištál
Lorenzo získava 45 kameňov, 1 krištál a za popis aj 3 pierka
Rusten získava 45 kameňov, 1 krištál a za popis taktiež 3 pierka

Výtvory si môžete prezrieť tu:

Lorenzo
Rusten
Lucky

To je odomňa všetko,
~Arisa

Nedočkavo som poskakovala na labkách a neustále si premeriavala zajaca. Stále som z toho trochu prekvapená, pretože rozprávajúceho zajaca vidím v živote prvýkrát a Tyerin asi tiež. Mňa to síce prekvapilo, no bolo to pre mňa skôr milé prekvapenie. Mala som mnoho otázok a dúfala som, že mi ich ten ušiak zodpovie. Čo tým myslel, posol jari? Odpovede som sa nedočkala. K jeho predstaveniu to bolo všetko, už nám nič o sebe nepovedal. Škoda. Chcela som vedieť, skadiaľ prišiel, ako to, že vie rozprávať, a čo myslel tým posol jari, pretože som to veľmi nechápala. Žeby mal niečo spoločné s tou Iscariot? Ja som si myslela, že áno. Len by ma zaujímalo, kde Iscariot sídli! Škoda, že mi to nemá kto povedať, pretože zajac sa na to nechystal.
Ukázal na akési miesto pokryté snehom, kde nič nebolo. Zdvihla som ,,obočie". Čo keď si z nás len uťahuje? Nič tam nie je. A prečo by sa mali objaviť kuriatka v takejto zime? Tak som teda prišla na miesto, kam ukázal zajac a poobzerala sa, aj zavetrila, no zatiaľ nikde nič. Spýtavo som sa pozrela na zajaca, potom na Tyerina.

Všimla som si Tyerinovho nechápavého pohľadu. Mierne som sa zaškľabila. Neviem, čo do mňa vošlo, že som zdravila polárnemu zajacovi, ktorý mal byť vlastne naša korisť. Ale, hoci som mala hlad, nechcela som toho zajaca zabíjať, ktovie, skadiaľ som nabrala takýto pocit. Tyerin sa tak však necítil. Išiel urobiť presný opak,. ,,nie!"vykríkla som svojim piskľavým hlasom, možno až veľmi dramaticky. Ani som to však zvolať nemusela, namiesto toho, aby sa Tyerinovi podarilo zajaca uloviť, stalo sa niečo úplne iné, než by som čakala. Vypúlila som oči na zajac, ktorý prehovoril. ,,Ty vieš rozprávať? Odkedy zajace rozprávajú?"začudovane som sa mu prihovorila priklonila sa bližšie, pričom mierne pokrčila čelo. Čo keď sa mi to len zdá, že len rozpráva? Otočila som sa na Tyerina, chcela som vidieť jeho reakciu, či sa mi to len nezdá a počul to aj on. Zajac však opäť začal rozprávať. Hovoril čosi o tom, že nie je obyčajný zajac, čím vysvetľoval to, prečo hovorí. Stretla som bohov, stretla som zajaca - posla jari. Čo ma tu ešte prekvapí? Ponúkol nám posilnenie, čím asi myslel niečo pod zub. ,,Aké posilnenie? Povedz nám viac! Aký posol jari?"vyzvala som ho natešeným hlasom.

,,Presne na toto som si teraz spomenula. Navyše by sme sa mohli stratiť a... je oveľa viac dôvodov, prečo nie. Tak čo teda budeme robiť?"nie príliš šťastným tónom som odvetila. Uvažovala som nad tým, že sa jednoducho poberiem... kde? Kde pôjdem? Chcem mať domov, miesto, kam by som sa mohla vždy vrátiť. A mohla som ho mať tu, lenže Luna bola ktovie kde. Drcla som na zadok a ešte raz sa pozrela na Tyerina, potom pohľadom od neho odvrátila. Už nič viac nepovedal. A ani ja. Nebolo sa o čom rozprávať. Zostáva nám len čakať. Ja by som tu počkala, ale čo Tyerin? Nechcela som, aby sa tu triasol od zimy len kvôli mne. Síce hrialo slnko, takže až taká hrozná zima nebola, ale stále sa tu udržiavalo chladno. Zavrela som oči.
Vtom som započula vŕzganie snehu. Spozornela som a otvorila oči. Mohol to byť Tyerin, preto som sa obrátila naňho, no on to nebol a Brae s Cronom už kdesi zmizli. Žeby sa vrátili? Porozhliadla som sa, no nevidela som ani Brae, ani Crona. To, čo som namiesto nich uvidela, ma prekvapilo. Zajac! Možno polárny zajac! Áno, korisť. Bez pohybu som sedela a sledovala zajaca. Bola som hladná a bolo ťažké odolať, ale... tentokrát mi ho prišlo ľúto ho usmrtiť. Bol zlatučký. Opatrne som vstala, aby som ho nevyplašila. ,,Ahoj!"veselo som zvolala, no potom som som si uvedomila, že som asi príliš hlasno vykríkla. A vôbec, čo to bol za hlúpy nápad, prihovárať sa zajacovi?


Strana:  1 2 3 4 5 6 7 8 9   další »


U Ž I V A T E L