Discord slouží pro rychlejší komunikaci mezi hráči a vedením. Také se zde konají rychloakce, při kterých si můžete občas vydělat pár kamínků navíc.

Příspěvky uživatele


< návrat zpět

Strana:  1 2 3 4 5   další »

Myslela som si, že to bude fungovať. Nefungovalo. S tekutinou sa nič nedialo. Snažila som sa myslieť ešte pozitívnejšie, no vôbec to nebolo tak ľahké, ako sa mi na prvý pohľad zdalo. Nemohla som sa poriadne sústrediť. A to, že sa s tým nič nedialo, mi na dobrej nálade rozhodne nepridávalo. Lenže potom sa štastie obrátilo na našu stranu! Začínalo to fungovať, aj vďaka návrhu Tamary. Strom bol na tom lepšie a to mi dodalo energiu, vďaka dobrému pocitu z našeho malého úspechu som sa mohla viac sústrediť. Aj som sa pousmiala. Nie nasilu. Úprimne. O strom bolo zatiaľ postarané, ale bola tu ešte jedna vec. Veverička bola celá špinavá, Lorenzo mal pravdu, mala by sa umyť. ,,Bohužiaľ nie, vodu neovládam, " znepokojená som oznámila. Netušila som, či Tamara áno, no ja určite nie. Keď som obrátila zrak na ňu, odpoveď sa nedostavila. Lišiak mal však nápad. ,,To je výborný nápad. Veď tá voda by mala byť od toho ohňa teplá, takže..., " rozmýšľala som nahlas. Alii sa však do toho veľmi nechcelo, no iná možnosť nebola. A ako som hovorila, voda nebude ľadová, keď ju Lorenzo ohreje.
Nevedela som, či to ešte je potreba, ale stále som sa snažila myslieť pozitívne a naopak nemyslieť na nič negatívne, aby som ich neprivolala. Očkom som i zabehla ku Tamare, Lorenzovi a Tamare a sledovala, čo sa bude diať.

Zrazu som ucítila pach nejakého lišiaka. V hlave mi skrsla nádej, dalšia pomoc! Čím viac nás bude, tým lepšie. Nadšene som vrtela chvostom. Onedlho sa spoza stromov objavil lišiak zaujímavého sfarbenia. Premeriala som si ho pohľadom. Lorenzo. ,,Teší ma, Lorenzo. Isteže nám môžeš pomôcť, " išla som rovno na vec. Nestihla som mu však povedať, pretože som obrátila pozornosť na veveričku, ktorá začala rozprávať o Iscariot. To sa mi páčilo, lenže vedela som, že sa zachvíľu obráti reč ku tomu zlému. Azrael. Nenávidela som to meno. To je naozaj až taký silný? Keby sa spojili všetky líšky Saeronu, tak by sme ho určite porazili, lenže to by asi nebolo možné. Pretože... Nie všetky líšky sú na strane Iscariot. Sú aj takí, ktorý sú na strane Azraela. Nechápem. Každopádne dúfala som, že 'spojencov' Azraela je málo.
,,Áno, to sme my! Ja a tuto Tamara sme zachraňovali jeseň, " pritakala som. Neviem, odkiaľ to tá veverička vedela. Možno jej to povedala Iscariot. Prosím, pomôžte mi. ,,Och, samozrejme, " kývla som a obrátila sa na Lorenza, ,,Nuž, môžeš myslieť na niečo pekné. Treba pozitívne emócie. " Snáď to pochopil. Zavrela som oči a sústredila sa na šum rieky, ryby plávajúce v nej, predstavovala som si krásnu krajinu plnú života... Snažila som si aj vybaviť niektoré krásne spomienky.

,,Teší ma, Alia, ja som Arisa, " predstavila som sa tiež. Vykúzlila som na tvári úprimný úsmev, aby sa nás veverička nebála. Chcela som však vedieť viac, čo sa presne tomu stromu stalo, som jedno ucho. A možno nám poradí, čo ďalej! Napriek tomu, že by som nemala byť taká radostná, bola som. Bola som plná energie a odhodlania tomu stromu pomôcť, neodídem, dokým nezistím, čo sa to deje a nepomôžem mu.
,,Azrael! Zase on!" s trochu nahnevaným tónom som skríkla. To meno si budem pamätať asi navždy. Čo som sa dopočula vyviedol veľa. Zrejme nám len tak ľahko nedá pokoj, no my sa nedáme zastrašiť. Alebo je omnoho silnejší, než si myslím a my proti nemáme ani tú najmenšiu šancu... Nie, nebudem myslieť na toto.
Musela som však počúvať ďalej, aby nič neuniklo. Zastrihala som ušami. ,,Pozitívne emócie, to je moje, " prikývla som a myslela na krásnu lúku pri západe slnka. Bola som naplnená odhodlaným, štastím a skrátka som myslela na všetko pozitívne, najmä na krásnu prírodu. Očkom som zabehla ku Tamare. Chcelo to aj ju, spolu dokážeme viac...

Prikyvovala som. Mohla som jedine súhlasiť. ,,No, veľmi sa v nich nevyznám ani ja, "z povzdychom som dodala. Prisahám, že som nemala ani potuchy, ako stromupomôcť. A zrejme ani Tamara to nevedela. Ani len netuśíme, čo sa mu vôbec stalo. Žeby nejaká mágia? Na to mi zatiaľ nevedel odpovedať nikto. Vyzeralo to, že sme v tomto lese úplne sami, keď som zavetrila, žiadny cudzí pach som necítila. Sklamalo ma to.
Podišla som ešte bližšie k stromu. Naozaj to vyzeralo ako krv. Zdesene som sa pozrela na Tamaru. Bolo to naozaj beznádejne, nemohli sme mu nijako pomôcť. Nechcela som sa tak rýchlo vzdávať, no aj po minúte premýšľania ma nenapadlo vôbec nič.
Stuhla som, keď sa -neviem, či to bolo len v mojej hlave, alebo skutočne niekto rozprával- ozval jemný hlások. Poobzerala som sa, no boli sme tu len dve. ,,Počuješ to aj ty? "šepla som a obrátila sa na Tamaru. Ten hlas mi však dodával nádej. Ale kľudne to mohol byť výplod mojej mysle. Ale ani nemusel.
Hlas však nebol jediný, kto ma prekvapil. Medzi konármi som uzrela akési stvorenie celé od tej tekutiny. Asi veverička. ,,Ako? Ako by sme mohli pomôcť? " bez váhania som sa opýtala veveričky. Takže predsa len sa bude dať pomôcť! Veverička nám dá úlohu, my ju splníme a všetko bude zase v poriadku. Možno. No musela som myslieť pozitívne.

Niekto zvolal moje meno. Žeby sa vrátila Brae?Nie, to nebol jej hlas. Nevedela som, komu ten hlas patril, ale bol mi veľmi povedomý. Och, to mám ale deravú pamäť. No potom mi to došlo. Nemohla som sa zabrániť úsmevu. Tamara. Zachraňovali sme jeseň. Zdalo sa mi, akoby od toho ubehla večnosť, no ani to nebolo tak dávno. ,,Tamara! " zvolala som s úsmevom na tvári. Na jej uchu som zahliadla akýsi prívesok v tvare listu. Aj ja som ho mala- na labke. Bohovia nám ho darovali, ako odvďaku za pomoc. ,,Nuž, úprimne ani ja si ani za svet neviem spomenúť, ako to vlastne bolo, " s povzdychom som odpovedala. Jednoducho mi to úplne vypadlo z hlavy.
Reč sa presunula k tomu stromu. Aj Tamare pripadal zvláštny. ,,Súhlasím, rada by som mu pomohla, ale ako? "spýtala som sa, avšak pochybovala som, že šedá bude vedieť ako. Možno to nejak súvisí s tým našim nedávnym dobrodružstvom... Tak som sa rozhodla počkať, či sa bude niečo diať. Možno tu ešte niekto príde. Nervózne som si oblízla tlamu. Čo len máme robiť?

//Polárna skala cez Studenú lúku

Keď som dorazila na lúku, kde som sa stretla s Brae, zrýchlila som, ochvíľu som už bežala. Nemala som dôvod sa tam zdržiavať. Nedalo sa tam nič robiť. Tráva ma pichala do labiek, no bolesť som sa snažila ignorovať. Akonáhle som z toho miesta vyšla, spomalila som. No niečo nebolo dobre. V jednej labke som cítila bolesť, labka ma zabolela vždy, keď som na ňu stúpila. Napokon som sa posadila, aby si z labky vytrhla tenkus trávy, ktorý sa mi tam zachytil počas behania. Keď bolo hotovo, vstala som a porozhliadla som sa, kde to vlastne som. Bola som v lese, no nie obyčajnom. Stromy boli obrastené machom. Ťažko sa mi tu chodilo, pretože neustále som sa o niečo potkýňala, najčastejšie to boli vytŕčajúce korene stromov zo zeme. Stromy boli viacmenej rovnaké- všetky vyzerali byť dosť staré a všetky boli mohutné. Jeden však bol úplne iný. Už z diaľky bolo vidno, že niečo s ním nie je v poriadku. Zo samej zvedavosti som k nemu podišla bližšie. Vytekala z neho akási čierna tekutina. Vyzeral tak... Temne. Akoby bol z iného sveta. Vôbec tu nepasoval. Natočila som hlavu na stranu. Urobila som si okolo neho jedno kolečko. Čo to len má znamenať?

Priam som horela nadšením. Stále som však nechápala, odliaľ sa tu vzalo toľko lišiek. Možno nejaká rodina. Nie, rodina to určite nebude. Nedočkavá som sa pozrela na Brae. Pustila sa do rozhovoru s tou dalšou polárkou. Zaujal ma jej prívesok na krku. Aj Zora mala prívesok, ale na nohe. Asi len mali štastie. Zrak som obrátila na bratra Brae. Áno, bol to jej brat, veď ju oslovil 'sestrička'. Usmisla som sa. ,,Tak predsa sa nám to podarilo! Vedela som, že ho nájdeme"nadšene som sa prihovorila ku Brae. Avšak... ,,Tak, ja už budem musieť ísť. Som tu len na príťaž, svojho brata si už našla. Tak maj sa, dúfam, že sa ešte niekedy stretneme, " rozlúčila som sa. Bolo to veľmi rýchle rozhodnutie, viem, možno som mala trochu počkať, ale odkráčala som preč od všetkých. Dôvod? Ja som tam len zavadzala. Brae ma už nebude potrebovať. Nechcela som ich rušiť. Naposledy som sa otočila a rozbehla sa preč. Brae naozaj nevyzerala, že by ešte odo mňa niečo chcela, preto som spokojná mohla odísť. Kam pôjdem teraz? To neviem. Vydať sa na dalšie dobrodružstvo?

//Isamský hvozd cez studenú lúku

Ďakujem za akciu a štedré odmeny 1
Všetky tri hviezdičky prosím do vzduchu
Ako dalšiu vrodenú mágiu si prosím vodu

________
✓ Zapsáno img

Arisa docupitala k poslednému okienku, oňuchala ho a otvorila 1
A ináč všetkým prajem krásne Vianoce :D

Otváram 23. 1

Aj ja si otváram 22. :D

//Šeptavý les

Behala som ostošesť. A ani som nevedela, či za mnounide Brae, ale to mi bolo jedno! Určite za mnou dôjde a bude tak štastná, až uvidí svojho brata! Pribrzdila som, keď som sa ocitla pred obrovskou skalou. Boli tu dve líšky. Jeden bol celý šedý, jeden bol... To bol určite on? Áno, to bol on, brat Brae. A potom tu bola ešte jedna polárka. Ani neviete, aká som bola natešená! Konečne niekto môjho druhu. Opatrne som sa k líškam približovala bližšie. Počkať, toho sivého som už niekde videla. Bol mi povedomý, ale nevedela som prísť na to, odkiaľ. A vtom som si rozpomenula. Stretli sme sa v jednom úkryte. Bolo to divné, pretože ma stadiaľ čosi vyhnalo. A odvtedy som toho lišiaka nevidela. Kto by čakal, že sa tak skoro stretneme! Najprv som však chcela počkať na Brae. Určite sa bude tešiť, keď konečne uvidí svojho brata. A musel to byť on. Obzrela som sa a uvidela sivo- hnedý kožuch. Pousmiala som sa.

Smutná a zo seba sklamaná Arisa, že nevedela nájsť stromček, otvára 21.okienko

Brae vyzerala akosi zmätene. Huh, vysvetlila som niečo zle? Zrejme áno. Avšak túto tému som pokladala za uzatvorenú, preto som sa nechcela ďalej pýtať. Skôr som sa chcela venovať hľadaniu jej brata. Brae mi chvíľu neodpovedala, asi premýšľala. Mala som chuť si niečo uloviť. Lenže pochybovala som, že by sa tu niečo našlo. A aj keby, nechcela by som Brae zdržiavať. Mohla by som to niekedy navrhnúť, ale teraz ešte na to nebol vhodný čas. Potom však začala Brae niečo rozprávať. Asi nahlas rozmýšľala, kam pôjdeme. Ja som len prikyvovala, len aby si nemyslela, že ju nepočúvam. Keď dohovorila, mali sme jasný cieľ. A to na juh. Zase som prikývla. Úplne som súhlasila. Ako optimistka som pevne verila, že už tam bude. Tak som teda vyrazila za ňou. Pridala som do tempa. Bola som plná nedočkavosti. Už som sa nemohla dočkať, kedy sa z ním zoznámim. Dokonca som i prebehla Brae a docupitala až na koniec lesa. A viete čo bolo zaujímavé? Že keď som poriadne zavetrila, ucítila som další pach. A čím viac som bola na juhu, tým viac ten pach bol silnejší! Áno, to je on! Počas behu za pachom som úplne zabudla na Brae.

//Polárna skala

Aj Arisa si prosí 19.okienko 1


Strana:  1 2 3 4 5   další »


U Ž I V A T E L