Hlavou furt v oblakoch, táto líška je rojko. Na prvý pohľad sa Vám bude zdať, akoby bola ešte stále líšťaťom. Realita pre ňu v podstate neexistuje. Ale naozaj berie všetko veľmi ľahkovážne? Nie. Síce vo väčšine času, kedy sa chová ako mláďa, o nič sa nezaujíma a radšej si bude naháňať chvost, je veľmi rozumná a krutému životu rozumie moc dobre. Okoliu sa vyhýba a nemá rada spoločnosť. Minulosť z nej urobila plachú, odťažitú a veľmi submisívnu, preto sa snaží stretom s inými líškami vyhnúť. A pokiaľ už sa s nejakou stretne, tak sa snaží rýchlo dostať preč. Nedôveruje ostatným, ale nedáva to na sebe poznať. Vždy, keď sa s ňou stretnete, bude pôsobiť milo, niekedy to bude až moc. Ona za to ale nemôže. Svet si pre túto samicu v minulosti pripravil ťažké skúšky, ktoré v nej vyvolávali všetko zlé - všetky negatívne emócie. Takto sa dostávame k tomu, prečo pôsobí ako nevychovaný teenager. Všetko zlé zahodila spolu so svojou minulosťou, na ktorú nerada spomína, takže pochopiteľne na túto otázku bude citlivá. Každopádne urobila zo seba optimistu, ktorého netrápi nič, i keď ak by ste ju spoznali doslova až do špiku kosti, čo sa Vám pravdepodobne nikdy nepodarí, tak by ste prišli na to, že ju trápi práveže priveľa vecí. Túto stránku na nej však nikdy neuvidíte, pretože smútok a hnev sa naučila skrývať. Možno Vás až prekvapí ako pozitívne dokáže myslieť.
Nenávidí násilie, krutosť a lži. Veľmi v tom vidí svoju minulosť a tento pohľad neznesie. Pokiaľ teda niekde narazí na nespravodlivosť alebo kruté zaobchádzanie, zastane sa slabšieho. Práve preto na Vás možno bude pôsobiť ako slaboch, zamyslite sa však predtým, než jej niečo tohto typu poviete. Sama si to dobre uvedomuje a občas sa za to nemá rada, pretože čím viac jej na ostatných záleží, tým menej myslí na seba.
Veľmi si váži prírodu a všeobecne všetko živé. Miluje kvety a vtáky. Doslova je schopná obdivovať aj obyčajnú púpavu, či vrabca sediaceho na konári. Od malička mala práve s vtáčikmi zvláštne puto. Síce im nerozumie, ale často sa jej zjavujú v snoch a v minulosti ju dokonca dlhú dobu jedna sýkorka sprevádzala. Matka jej dala dokonca aj meno, ktorého význam je pierko. Presne preto by nikdy žiadneho vtáčika neulovila. Má k nim silné puto, dokonca možno silnejšie ako líškam.
Ku šťastiu jej veľa netreba. Pokiaľ ju budete chcieť potešiť, ukážte jej nejaké pekné miesto plné kvetín alebo jej doneste pierko. Nepotrebuje korisť, aby ste sa jej odvďačili, pokiaľ by Vám nejako pomohla, alebo ste jej len chceli vykúzliť úsmev na tvári. Práve za korisť Vám tak vďačná nebude. Ako som už totiž spomínala, nemá rada násilie a veľmi si váži všetko živé, preto má problém s lovom. Sama loví, až keď pomaly umiera od hladu a nikdy nie viac ako zje. Dokonca pred jedlom vždy ticho poďakuje.
Je to nemotorná, mladá samica, ktorá rada objavuje nové miesta, avšak najradšej sama. Práve preto sa jej stávajú dosť často úrazy, kedy z nepozornosti alebo neopatrnosti spadne a ublíži si. To však nie je problém, Shikoba sa totižto iba zdvihne a ide ďalej. Naozaj stále ide ďalej, na jednom mieste ledva vydrží pár hodín. Nenávidí monotónnosť, takže stáli úkryt pri nej nehrozí. Najradšej spí pod otvoreným nebom s výhľadom na hviezdy, kde môže premýšľať.
Takže k záveru - Ak hľadáte neposedného, zábavného a milého spoločníka na cesty, Shikoba je tá pravá. Rátajte však s tým, že Vás bude chcieť striasť a plne Vám dôverovať nikdy nebude. Tiež ak Vám lezú na nervy nemotorné mláďatá alebo ochranári prírody, tak sa tejto líške vyhnite, aby ste neprišli o všetku trpezlivosť. A prosím, ak hľadáte niekoho na kom si vybiť zlosť, tak Shikobu obíďte veľkým oblúkom. Ona sa s Vami totiž hádať alebo biť nebude, ona sa nebude vlastne ani moc brániť, pretože sa radšej podvolí s myšlienkou, že ju potom necháte na pokoji...

Zaujímavosti:
- patrí síce k líškam obecným, nemá ale problém jesť aj rôzne bobule, či iné ovocie, ktorými sa kŕmi možno aj radšej ako živočíchmi
- je to jedna z menších líšok jej druhu
- má nezvyčajne dlhý chvost
- jej srsť je veľmi jemná, tak ako vtáčie páperie a zároveň hustá

Začiatok bol skoro koncom
Ryšavá líška utekala lesom. Bola noc a všade ticho, jedine čo praskanie vetiev a ihličia pod jej labkami bolo počuť. Srdce jej bilo ako splašené a v ušiach jej hučala krv. V očiach strach. Pred niečím unikala...
Vyškriabala sa na spadnutý kmeň a ohliadla sa za seba. Spaľujúci oheň sa stále viac približoval a dym ju začal štípať v hrdle. Rýchlo sa otočila, zoskočila z kmeňu na druhú stranu a rozbehla sa ďalej. Spomedzi stromov začali vybiehať aj ďalšie zvieratá. Splašené jelene a srny udierali kopytami do zeme a líška sa im musela vyhýbať, aby ju neušliapali. Náhle ale zmenila smer a skočila k jednému stromu, v ktorom sa rysoval otvor. Hneď doň vliezla a začala utekať úzkou chodbou v tmavej nore. Čím hlbšie bola, tým silnejšie sa ozýval plač malých líšťat.
Konečne sa dostala nakoniec nory a vydesene pozrela na dve malé líšky, ktoré sa k sebe tisli strachom. Ani na sekundu nezaváhala a jedno z mláďat vzala do papule, potom sa otočila a vybehla chodbou von, kde líšku položila a vrátila sa pre druhú, ktorú tak isto vyniesla von z úkrytu.
Požiar sa už veľmi rozšíril a priblížil. Ryšavá sa začala zúfalo obzerať, keď sa tam náhle zjavil svetlo - ryšavý lišiak a bez otáľania zobral menšie líšťa do papule. Líška na neho s vďakou kývla a vzala druhé mláďa, potom sa obaja rozbehli lesom preč od požiaru.
Oheň im bol v pätách, keď vtom sa pred nimi objavila rieka. Obaja veľmi dobre vedeli, kam utekali, tak isto ako aj ostatné zveri. Pridali teda a rieka im už bola na dosah, avšak na brehu sa zastavili. Líška položila mláďa na zem a zúfalo pohliadla na lišiaka. „Ten kmeň... Vzala ho voda. Tadeto sa nedostaneme.“ Lišiak však pokrútil hlavou. „Budeme musieť plávať ak tu nechceme zhorieť.“ povedal rozhodne a vzal si líšťa znovu do papule, pripravený skočiť do rozbúrenej vody. „Ale rieka je teraz moc divoká po tých neustálych dažďoch. Prúd nás strhne so sebou.“ nesúhlasila ryšavá a ostávala stáť ďalej od brehu. Lišiak znovu položil mladé a pozrel na ňu prísne. „Ten prúd nie je taký silný. To zvládneš. Alebo tu chceš radšej zhorieť zaživa?“ pozrel za líškin chrbát, kde sa dali rozoznať plamene. Ryšavá sa tiež obhliadla a potom vzala mláďa do papule. „Dobre, skúsme to.“ zahuhňala a prišla tiež ku samému kraju. Obaja sa odrazili a skočili do ľadových vĺn, ktoré ich hneď stiahli so sebou. Začali kopať nohami a snažili si udržať hlavy nad hladinou. Bolo to však náročné, pretože museli dávať pozor aj na líšťatá.
Rieka ich unášala stále rýchlejšie a líška sa zrazu ponorila pod vodu. Vlny ju nenechali vynoriť sa. Už strácala vedomie, no vtedy sa ako na zavolanie dostali do miernejšieho prúdu, takže sa znovu mohla nadýchnuť. Líšťa v jej papuli začalo pišťať strachom. Obidve mladé boli už premrznuté a postupne strácali sily. Obaja dospelí zabrali labkami a v miernejšom prúde sa snažili dostať na druhý breh. Po niekoľkých minútach sa im to podarilo a líšťatá položili na pevnú zem, tie sa k sebe hneď pritisli a snažili sa zohriať. Ryšavá sa hneď otriasla od vody, aby si aspoň trochu vysušila kožuch a potom si vzala obe líšky k sebe, aby sa nepodchladili. Triasli sa ako osiky a ona sa schúlila do klbka, nech im odovzdá čo najviac tepla. Lišiak sa k nej o chvíľu pridal a tiež sa schúlil do klbka k nim...
Ráno, keď všetci otvorili oči, bol pohľad na les des naháňajúci. Čierne, obhorené stromy a kry. Holá, spálená zem, kde bola kedysi tráva. Kde tu sa dalo vidieť nejaké zhorené telo. Vyzeralo to ako z najhorších nočných mor, avšak nebol to sen.
Vydali sa na cestu skoro hneď, nechceli strácať drahocenné minúty pozorovaním tej spúšte. Museli čo najskôr nájsť vhodné miesto na úkryt, aby tam mohli schovať mláďatá. Pozerali každý strom, každú dieru, každú štrbinu medzi skalami. Nikde nenašli vhodné miesto.
Nadišiel súmrak a oni sa ešte stále iba vliekli nehostinnou krajinou. Les stále stúpal do kopca a im už labky temer neprepletali, keď zrazu líška zbadala starú noru od jazveca. Podišla k nej, celé to tam dlho skúmala a overovala, či je to bezpečné. Potom dnu odniesla líšky, lišiak zatiaľ išiel pre nejakú machovú výstelku. Celé to tam upravili a nakoniec sa uložili na spánok...

Život nás fakt nemá rád
Ryšavo - biela, veľmi mladá líška naháňala pred norou chrobáka, lezúceho v tráve. Bola už približne šesť mesiacov stará. Dostatočne veľká a silná, aby prežila sama. Otca nikdy nemala možnosť spoznať lepšie, opustil ich, keď bola malá. Počula od matky, že bol ale veľmi statočný, tiež jej hovorila o tom ako s ňou utekal pred požiarom, že jej zachránil život. Túto kapitolu života si pamätala veľmi matne, avšak z toho, čo jej povedala matka, ju mrazilo. Matka bola super. Mali sa dobre len vďaka nej. So sestrou vyrástli v statné mladé líšky, ktoré však už bolo na čase poslať vlastnou cestou.
„Maka, Shikoba poďte sem.“ zavolala ich ryšavá. Obe líšky prišli a posadili sa pred matku. „Je mi veľmi ľúto, že tento deň musel nastať. Ste už dosť veľké, aby ste sa o seba postarali aj samy, preto myslím nadišiel čas, aby sme si dali zbohom.“ Líška na nich pozerala rozhodne, ale zároveň s materskou láskou v očiach. Obe mladé to dosť prekvapilo, ale bolo to rozumné. Obe už mali túlavé topánky a síce to znamená, že matku už nikdy neuvidia, ale takto môžu ísť skúmať svet. Aspoň Shikoba to tak brala. Milovala objavovanie nových vecí a krajov. Preto sa pousmiala a prehovorila ako prvá. „Ďakujem ti za všetko mami. Nikdy na teba nezabudnem.“ podišla k nej a oprela si svoje čelo o to jej, čím jej dala posledné zbohom. Maka urobila to isté a nakoniec sa rozišli do neznámeho sveta pred sebou.
Začali putovať spolu. Spolu lovili, spolu sa zabávali, spolu na seba dávali pozor. Jedného dňa sa však stala vec, ktorá je ešte doteraz zabodnutá v Shikobinom srdci ako oštep.
Stalo sa to približne dva mesiace po ich odchode od mami. Slnko bolo najvyššie, keď dve líšky zrovna prechádzali cez lúku. Bol to pokojný, jesenný deň, o ktorom by si nikto nemyslel, že sa tak zvrtne. Shikoba uvidela jazero. Po dlhom kráčaní uvidieť vodu bolo fajn. Obe sa teda rozišli tým smerom. Čím bližšie boli, tým viac zvierat nachádzali. Na vodnej hladine plávali kačky, občas nejaká volavka, či bocian. Na brehu zas boli srnce, ktoré sa prišli napiť. Vyzeralo to tu ako nádherné miesto až do chvíle, keď zrazu na líšky vybehli dvaja vlci. Nemali svorku, pravdepodobne ešte tiež mladý prieskumníci. Vyzerali však, že sa nechcú kamarátiť. Z huby im tiekli sliny, cerili na ne ostré tesáky a hrôzostrašne vrčali. Dve líšky by proti nim nemali šancu, preto sa dali na útek. Vlci boli však rýchlejší a dobiehali ich. Museli sa niekam ukryť, všade na okolo bola však len lúka, ktorá akoby nemala konca. Shikoba vedela, že vlci ich dobehnú a zabijú, pokiaľ ostanú spolu, preto učinila rozhodnutie. Rýchlo pozrela na vyčerpanú sestru, ktorá na ňu tiež upriamila svoj pohľad. Týmto dala Shikoba sestre posledné zbohom a otočila sa späť k vlkom. Maka zastavila a dívala sa na ňu, nevedela čo má robiť, nechcela sestru opustiť, ale... Ona sa tak rozhodla a pokiaľ by Maka išla s ňou, iba by obe umreli. Preto sa nakoniec otočila a rozbehla sa preč, až nakoniec zmizla z dohľadu.
Shikoba bežala oproti dvom mladým vlkom. Nechcela bojovať, chcela ich len odviesť na opačný smer, nech nechytia jej sestru. Skoro jej srdce vyskočilo z hrude a pľúca temer praskli vyčerpaním, ale nemohla zastaviť. Pokiaľ opustila sestru, aby jej zachránila život, tak jej ten život skutočne zachráni a nenechá sa tu roztrhať.
Doslova rýchlosťou blesku prebehla vedľa vlkov a začala trieliť na druhú stranu. Nevedela kam sa chce dostať, teraz bolo prioritou zaviesť ich len poriadne ďaleko a pokúsiť sa prežiť. Vlci sa za ňou otočili, ale dalo jej to slušný náskok a po chvíli zbadala les, ktorý sa stále približoval a Shikoba znova pocítila nádej. A keď už pod svojimi labkami ucítila lístie a začala kľučkovať pomedzi stromy, vedela že tentoraz to prežije...

Zmena je život
Shikoba sa po útoku vlkov a straty sestry, veľmi zmenila. Prvých pár dní nikam nešla, nepokračovala v ceste, len čakala, či sa Maka ešte neobjaví, či sa náhodou nevráti, aby ju našla. Nič také sa však nestalo. Ostala sama, tentoraz definitívne a síce vedela, že raz tento deň nastane, ale nemyslela si, že ju to tak zasiahne.
Po niekoľkých dňoch strávených v lese sa vybrala ďalej. Vedela, že na tento krát sa ich cesty rozišli, v kútiku duše, ale stále dúfa, že sa raz znova stretnú. Putovala dlho sama. Vždy, keď čo i len zacítila pach psovitej šelmy, rýchlo sa zdúchla. Tento deň ju dosť poznačil. Stala sa z nej veľmi plachá líška, ktorá sa začala strániť kontaktu s inými. Už si nevedela predstaviť, že znovu sa stane to, čo s Makou. Už by to nezniesla, preto sa pohybovala tam, kde líškam chodiť dvakrát po chuti nebolo. Prevažne kosodrevina alebo skalnaté vrchy.
Dlho jej trvalo, než si na samotu zvykla. Stále myslela na svoju sestru, postrádala matku, premýšľala nad otcom. Toto nebola ona. Stal sa z nej úbožiak, ktorý sa nevedel bez opory ani pohnúť. Avšak vždy, keď sa na minulosť snažila zabudnúť, len jej to do srdca zarývalo pazúry ešte viac...
Jedného letného dňa sa takto znovu túlala, tento krát úbočím hory, bez síl a vyhladovaná, začula škrek. Chvíľu jej trvalo, kým našla pôvodcu. Malá sýkorka si zakliesnila nožičku do spadnutého konára. Metala tam so sebou ako zmyslov zbavená, vyzerala však v celku v poriadku. „Čo sa ti to stalo maličká?“ prihovorila sa Shikoba sýkorke, odpoveď však nečakala. Podišla bližšie a vtedy sýkorka už panikárila. Shikoba si konárik prichytila labkou a druhou šliapla na konár, ktorý uväznil sýkorku. Tá, hneď ako bola voľná, vzlietla a sadla si vydesene na vyvýšenú skalku, kam Shikoba nedosiahla. Tej ale nešlo o jedlo, chcela vtáčikovi pomôcť, čo splnila a teraz sa pohla ďalej, avšak dlhý pohľad na sýkorku si neodpustila. Páčilo sa jej sfarbenie, ktoré mali tieto vtáky. Boli nádherné, lenže ani postávať na jednom mieste nevedela dlho a preto sa vybrala znovu dole úbočím. To, čo však sýkorka urobila, by nečakala. Zrazu začula za sebou hlasný štebot a keď sa otočila, sýkorka sedela na zemi a cupitala si to rovno za líškou. Shikoba iba zmätene naklonila hlavu na stranu a vtáčika pozorovala, ten zastavil tak králičiu dĺžku pred ňou a čakal. Keď sa znovu otočila a rozišla sa ďalej, sýkorka vzlietla a držala s ňou tempo. Od tohto dňa mala spoločníka na cesty a jej život sa zmenil.
Shikoba si nikdy nemyslela, že to nakoniec dopadne takto. Mala za to, že jej nie je súdený šťastný koniec, to sa však mýlila. Sýkorka s ňou totiž začala putovať. Neodlietala preč, držala sa pri líške, akoby k sebe patrili odjakživa. V chladných nociach na horských hrebeňoch si sýkorka bez problémov sadla na líškin chrbát, povyberala jej nejakú vypĺznutú srsť, s ktorou si vytvorila provizórne hniezdo na prenocovanie. Shikoba sa cítila dobre s kamarátom po boku. Stále menej myslela na minulosť, až ju to prestalo úplne trápiť. Vrátila sa do detských čias, kedy bol svet iba zábava. Putovala so sýkorkou z miesta na miesto, začala sa znovu baviť a užívať si život. Zlé veci zabudla a nahradila ich príjemnými. Diera v jej srdci sa pomaly začínala zaceľovať...
Všetko pekné má však svoj koniec a preto aj sýkorka sa musela jedného dňa stať iba spomienkou. Shikoba sa totižto raz zobudila a sýkorku nenašla. Videla iba jej provizórne hniezdo. Netušila, čo sa stalo. Či ju niečo ulovilo? Alebo proste odletela, lebo ju takýto život omrzel? To sa už nedozvie. Tentoraz si z toho, ale nezobrala to smutné. Už to brala ako súčasť života a radšej spomína na pekné chvíle.
Túto veselo smutnú časť života nechala taktiež za sebou a vydala sa zase ďalej. Tak ako to robila vždy. Išla objavovať nové miesta, nové krajiny, z ktorých si chce odniesť už len radostné spomienky.